BRATISLAVA – Pred časom médiami opäť prebehla neraz pripomínaná štatistika. Podľa nej majú v rámci EÚ slovenskí zamestnanci slušnú produktivitu práce, ale hlboko podpriemerné mzdy.
Pri porovnávaní týchto dvoch veličín však netreba pliesť jablká s cibuľou. Je pravda, že v trhovej ekonomike vyššia produktivita znamená väčšiu odmenu. Ale len vtedy, keď sa ostatné podmienky nezmenia. Ak jeden farmár nakope motykou 2x viac chrenu rovnakej kvality ako druhý, na trhu zaň dostane dvojnásobok. Vyššia produktivita mu prinesie vyššiu odmenu. Všetko čo zarobil je jeho, teda podiel jeho odmeny je 100% z ceny produkcie.
No čo ak sa ten druhý farmár dohodne so susedom, že si od neho požičia Automatickú Kopačku Chrenu (AKCH) a ďalší sused mu poskytne svoju roľu. Vďaka tejto dohode druhý farmár nakope 8x viac chrenu ako ten prvý. Za odmenu dá obom susedom po jednej štvrtine príjmu. Farmárova odmena tak bude len 50% z ceny produkcie, no aj tak tá odmena bude 4x vyššia, ako pôvodne zarábal. A dvakrát vyššia, ako je odmena pôvodne šikovnejšieho, prvého farmára. Chceli by ste byť prvý, alebo druhý farmár?
Zvyšovanie vybavenosti kapitálom zvyšuje produktivitu práce, ale zároveň odkláňa časť príjmov smerom k majiteľom tohto kapitálu. Kapitál totiž nepadá z oblohy a niekde ho niekto musel vytvoriť a chce za to odmenu. Neznamená to však automaticky, že pracovník schudobnie.
Pozrime sa na sektorové rozdelenie podielu miezd na vytvorenom HDP zo Singapuru (trocha exotické, ale Eurostat v tomto nepomohol). Ako vidíte, najväčší podiel miezd na produkte majú zamestnanci v niektorých službách, či stavebníctve. Naopak, ďaleko najnižší podiel miezd na vytvorenom produkte je v biomedicíne. Kto si myslíte, že v Singapure zarába viac – stavebný robotník, alebo zamestnanec v biomedicínskom výskume?
Tu je ukrytá aj jedna z odpovedí pre situáciu na Slovensku. Nízky pomer miezd na celkovom produkte nie je preto, že „podnikatelia sú nenásytní“ (to sme všetci). Jedným z hlavných dôvodov je transformačný prílev množstva kapitálu do podvyživenej postsocialistickej ekonomiky, v ktorej päťsto zamestnancov montovalo jednu Š120 dva týždne (a ďalšie dva týždne si ju musel nový majiteľ dolaďovať doma). Slovensko má naviac stále nadpriemerný podiel priemyslu na tvorbe HDP (podľa Eurostatu to v roku 2015 bolo 23%, kým priemer EÚ28 bol 17%) a tým pádom menší podiel služieb s vyšším zastúpením miezd v nákladoch.
V porovnaní s Rakúskom či Švédskom však majú Slováci na výplatnej menej peňazí. To je dané stále významne nižšou celkovou výkonnosťou ekonomiky a slabšou konkurenciou zamestnávateľov. Nachádza sa tu síce niekoľko „výstavných skríň“ v podobe automobiliek, IT či elektrotechniky, no značná časť slovenských firiem v produktivite zaostáva (a nemusia to byť len kopáči kanálov, stačí sa pozrieť, čo sa „dokázalo“ vyprodukovať v oblasti e-governmentu za miliardu eur). Tvrdý súboj o zamestnancov zvádzajú firmy stále len v niektorých regiónoch, čo takisto nepridáva k tlaku na rast miezd najmä nízkokvalifikovaných, ktorí následne ťahajú priemer dole.
Nízky pomier miezd na HDP nám teda hovorí o tom, že na Slovensku prudko narástlo HDP, no mzdy ho nenasledovali. Máme z toho viniť Volkswagen, PSA, či Samsung? Asi sotva. Na vine je zaostávanie zvyšku ekonomiku za pár „ťahúňmi.“ Podiel miezd na HDP sa začne zvyšovať vtedy, keď aj zvyšok ekonomiky chytí dych, alebo skôr keď sa mu pripraví prostredie – živnostníkom, malým a stredným podnikateľom. A vtedy keď sa zefektívnia (sprivatizujú, či aspoň postavia voči konkurencii) štátne molochy ako ZSSK, či Slovenská pošta.
Autor: INESS / Martin Vlachynský