Domáce Komentáre a názory

Týždeň v slovenskej politike: Našu krajinu zaživa rozožiera korupcia

Upozornenie pre citlivé povahy: Tento komentár je politicky nekorektný. Jeho autor tiež.

Odvolávanie člena vlády, bez ohľadu na výsledok, nie je možné ignorovať, pokiaľ máte písať komentár k uplynulému týždňu. Nie že by neboli dôležitejšie témy. Napríklad utečenci, ktorí nám pomaly budú vyliezať aj zo skrine. Mám tým samozrejme na mysli početnosť témy v médiách. Na Slovensku ich zatiaľ toľko nemáme a ani to tak nevyzerá, že by v krátkom čase niečo podobné hrozilo. Ochrancovia stoja v jednom šíku s heslom „Chránime Slovensko“. Neviem, či chránili Slovensko aj pri odvolávaní ministra, alebo chránili ministra. Dokonca neviem ani to, či jedno nevylučuje druhé. Teda tým, že chránili ministra, prestali chrániť Slovensko. Jedno viem. Či tam ten minister je, alebo nie, je to jedno. Aspoň navonok. Zlé jazyky by síce mohli povedať, že aspoň ten minister chráni únik peňazí. Tie, ktoré ministerstvo poslalo na zlý účet sa vraj vrátia. Ešte horšie jazyky by mohli povedať, že keby tam nebol, nebol by problém. No neviem, kde je pravda.

Keď sme ale pri tom školstve, napadá mi niečo iné. Trochu mimo únik peňazí. Tie tu unikajú veselo a všade. Zdravotníctvo, školstvo… A odvšadiaľ unikali vždy. Čo si pamätám. Lebo som bol pri tom, keď vznikol tento štát a pamätám si dosť. Pamätám si dokonca aj na iné školstvo.

Bývam v obci, ktorá má cca. 80 obyvateľov. Presťahovali sme sa pred pár rokmi z Bratislavy. No, nech nepreháňam. Možno 100. Tých obyvateľov. Bolo by tu dobre. Len jedna vec má trápi. Nemáme tu vysokú školu. Najbližšia je až v Banskej Štiavnici, čo je 35km! Navrhol by som doplniť medzi zoznam ľudských práv aj „Dostupnosť VŠ do 10km.“ Pre každého.

Ľudské práva. Nejako sa nám nafúkli. Keď som chodil ešte do školy ja, (áno, už vtedy boli školy), učitelia mali rešpekt. Dobre čítate – rešpekt. Bolo síce menej ľudských práv, ale viac rešpektu. Jeden by tomu neveril. Porovnajme. Aký môže mať dnes rešpekt učiteľka gymnázia? V lavici jej sedia slečny, ktoré rozšafne prehodia cez stoličku kabelku Vuitton (poznám, mám 17 ročnú dcéru), z ktorej vytiahnu – ledabolo, iPhone 6S. A čo učiteľka? Rozšafne prehodí cez stoličku kabelku, ktorú si pred 3 rokmi kúpila v Tescu, v oddelení „Kabelky, peňaženky a iná umelá hmota“. A ledabolo položí na katedru tlačidlovú Nokiu. Môže mať rešpekt? Nie.

Keď som teda ja chodil do školy, okolo riaditeľne sme chodili s posvätnou úctou. Nie zato, že riaditeľ bol komunista (ja som nebol, nikdy), ale zato, že to bol riaditeľ. Tu iba sebakriticky priznám, že keby platilo Cicerovo „O tempora, o mores!“, morálka by dnes za tých cca. 2tis. rokov musela byť skazená viac , ako surströmming, čo sú slede zakonzervované vo vysokom štádiu hniloby. Jedia to vraj Švédi a Fíni. Zaujímavé, lebo tí majú školstvo veľmi vyspelé. Napriek surströmmingu.

Viete, čo nám ďalej kazí autority? Zoznam chorôb. Niekedy, keď bolo decko neposedné, dostalo po zadku. Keď nevedelo niečo správne napísať, alebo vypočítať, robilo to dovtedy, kým to správne nebolo. Dnes? Na neposednosť sme vynašli hyperaktivitu. Na blbosť v matematike „dyskalkuliu“, na nečitateľné písmo „dysgrafiu“, atď… No skúste trestať decko s diagnózou! To by urobil iba Mengele. Aj ten by ho pred tým vyšetril. No, a keď na všetko vynájdeme diagnózu, ako to skončí? Tie deti si skrátka budú robiť, čo sa im zachce. Vlastne to aj robia. Keby ste im predsa len chceli v tom zamedziť, určite si nalistujú číslo prvej pomoci proti týraniu, ktoré majú v žiackej knižke. Za tým číslom aj niekto sedí. Sedí a čaká, kým niekto nezavolá. No a keď zavolá, on si to sedenie musí aj zaslúžiť! Načo by tam inak bol?

Poslednou, nie, predposlednou vecou, ktorá nám kazí autoritu, je normatív. Také nevinné slovo. A toľko zla! Presnejšie povedané, „normatív na žiaka“. Teda, koľko má škola žiakov, toľko má peňazí. Na prvý pohľad určite vidíte, že je to kravina. Potom sa čudujeme, že klesá úroveň školstva. Napr. stredného. No bodaj by neklesala. Keď ten riaditeľ kvôli normatívu prijme aj šimpanza Bono. Pozor, musí to byť Bono! Lebo ten sa najviac podobná na človeka. Prečo ho prijme? Lebo máme normatív. Päť šimpanzov Bono, o päť príspevkov viac. Takto to skrátka funguje. Šimpanz Bono dobre vie, že keď ho vyhodia, prídu o príspevok. Takže? Je drzý, ako opica! A keby predsa len dačo, má to číslo v žiackej knižke.

Poďme na posledný dôvod. Tým nie je nič iné, ako nám všetkým dobre známa korupcia. Tá však nemusí byť iba v školstve. Poviem vám tajomstvo. Je všade. V celom štáte. Keby nebolo korupcie, mali by sme zateplené školy, možno by sme nepotrebovali ani normatív, možno by aj učitelia mali vyššie platy a tým pádom, možno by tam bolo aj viac mužov. Možno by si školy mohli žiakov vyberať? Skrátka, boli by peniaze aj na veci, na ktoré dnes nie sú. A to nemusí byť iba cétečko.

Trochu som odbočil od odvolávania ministra. Ja by som ho tiež odvolal. Ale aj všetkých pred ním. Za stratu autority učiteľov. Za ich živorenie, lebo majú smiešne platy. Za to, že ich dennodenne ponižujú adolescenti s nadštandardnými „právami“, za to, že musia prijímať blbcov a šimpanzov Bono, aby ich školy prežili. Lebo s korupciou je to tak. Ona nám ničí systém aj tam, kde by ste to ani nečakali. Ale je tu aj jeden svetlý bod. Ak korupcia v zdravotníctve zanecháva za sebou mŕtvoly, korupcia v školstve zanecháva za sebou iba hlupákov. A šimpanzov Bono.

Ján Baránek

Politický analytik agentúry Polis