BRATISLAVA – Prvou lekciou ekonómie je, že neexistuje niečo ako obed zadarmo. Prvou lekciou politiky je ignorovať prvú lekciu ekonómie. A to pravidelne a tak často, ako sa len dá. Na objednávku vlády si cez sviatky mohli obyvatelia SR vypočuť vyše 7 000 krát informácie o tom, ako eurofondy prispeli k rastu Slovenska. Najčastejšie sa objavujúcim tvrdením bolo, že až 80 % verejných investícii bolo financovaných z prostriedkov Európskej únie. Tento výrok mohol u poslucháčov navodiť pocity, že EÚ nám niečo dáva a dávala zadarmo. Nič však nemôže byť ďalej od pravdy.
V skutočnosti sa na každé euro, ktoré z EÚ dostaneme, musíme skladať. A nie je to málo. Okrem peňazí, ktoré dostávame z rozpočtu EÚ, musíme do toho istého rozpočtu totiž aj nejaké odvádzať. Plus projekty EÚ nie sú financované v 100% výške, ale sú spolufinancované žiadateľmi o eurofondy. Aby sme tak dostali pravdivejší obraz o tom, „koľko nám EÚ pomohla vyrásť“, musíme celkové zdroje plynúce z EÚ očistiť o tieto výdavky.
Pozrime sa, koľko sme za celé obdobie od roku 2004 do roku 2015 museli zaplatiť centov na každé euro získané z eurofondov. Celkové príjmy z EÚ za toto obdobie boli 17,4 mld. eur (údaj za 2015 je odhad na základe návrhu RVS), celkové odvody SR do rozpočtov EÚ boli 7,5 mld. eur. Aby však projekt financovaný z eurofondov mohol byť realizovaný museli sme ho aj spolufinancovať. K 14,13 mld. eur sme museli pridať 4,3 mld., vďaka čomu vznikli projekty za 21,7 mld. eur. Od roku 2004 do roku 2015 sme tak na každé vyčerpané 1 euro z eurofondov museli vynaložiť 68 centov, pričom 43 centov odišlo do bruselského rozpočtu (a potom sa nám v EU fondoch vrátilo), a 25 centov ostalo v cene projektov na Slovensku. Doterajšia štatistika síce ukazuje „čistý príjem“ z fondov, ale európske peniaze nie sú ani zďaleka zadarmo.
Eurofondy sú pritom na Slovensku dlhodobo zaťažené problémom všade prítomnej korupcie a neefektivity. Posledným príkladom bolo 900 miliónov určených na informatizáciu verejnej správy, ktoré zďaleka nepriniesli žiadaný efekt. Rozsiahle plytvanie s eurofondmi však nie je náhoda. Eurofondy majú niekoľko špecifických charakteristík, ktoré ešte zosilňujú už tak negatívne tendencie v rámci fungovania verejného sektora.
V prvom rade sú „európske peniaze“ v mysliach ľudí rámcované ako niečo, čo k nám prišlo zadarmo. Preto existuje len minimálny verejný tlak na ich efektívne a transparentné využívanie. Ako sme však ukázali vyššie, eurofondy sú v skutočnosti pomerne drahý špás. To však ľudia často netušia a preto moc „darovanému koňovi“ na zuby nepozerajú.
Za ďalšie eurofondy neprichádzajú ako voľné peniaze, ale je vopred špecifikované do akých oblastí pôjdu a aké podmienky musia byť splnené, aby EÚ preplatila peniaze. Je pravda, že samotné rozdelenie zdrojov je v kompetencii národných vlád, ale tie musia obsah operačných programov prispôsobovať dlhodobým cieľom, ktoré vymedzuje EÚ. Kľúčovým problémom Slovenska je nezamestnanosť, jednou z hlavných príčin vysoké odvodové zaťaženie, ale fondy na ich zníženie kvôli pravidlám únie použiť nemôžeme.
Pri eurofondoch je taktiež (obdobne ako aj pri iných verejných projektoch) problematické spätne vyhodnocovať efektivitu, resp. neefektivitu jednotlivých projektov. V súkromnom sektore je finálnym kritériom ziskovosť, resp. stratovosť. U eurofondov síce nie je problém dopátrať informácie o ich nákladovej stránke, o to ťažšie je však zhodnotiť ich pridanú hodnotu.
Paradoxne tak neschopnosť vlády vyčerpať všetky eurofondy nemusí byť samé o sebe zlá vec. Nemať si kam sadnúť v parku je totižto lepšie ako spolufinancovať vybudovanie dizajnových lavičiek v extrémne predraženej cene.
Róbert Chovanculiak
Analytik INESS