Domov » Kategórie » Domáce » Komentár: Školstvo, ktoré nedokáže učiť ani učiteľov

Komentár: Školstvo, ktoré nedokáže učiť ani učiteľov

BRATISLAVA – Niektorí ľudia majú pomerne zjednodušenú predstavu o fungovaní sveta a spoločnosti. Keď čelia nejakej úlohe, napr. zabezpečiť profesijný rast a celoživotné vzdelávanie pre učiteľov, tak vidia jasné riešenie. Príjme sa zákon (č. 317/2009 Z. z.), kde sa zadefinuje kontinuálne vzdelávanie učiteľov ako: „sústavný proces nadobúdania vedomostí, zručností a spôsobilostí s cieľom udržiavania, obnovovania, zdokonaľovania, rozširovania a dopĺňania profesijných kompetencií pedagogického zamestnanca potrebných na výkon pedagogickej činnosti.“, zavedú sa procesy akreditovania a prihlasovania sa na jednotlivé vzdelávacie programy, vytvoria potrebné dokumenty a zadefinujú zodpovedné inštitúcie. Čo sa môže pokaziť? Všetko.

Ale postupne. Postup je na Slovensku asi nasledovný. Kontinuálne vzdelávanie sa poskytuje prostredníctvom tzv. akreditovaných programov kontinuálneho vzdelávania. Dôležité sú prvé dve slova názvu. Ide o akreditované vzdelávanie ministerstvom školstva a akreditované sú jednotlivé programy (nie osoby, alebo inštitúcie). Takýchto programov je v SR momentálne vyše 1500. Veľkú časť z nich (40%) realizuje Metodicko-pedagogické centrum. Zvyšok je podelený medzi menšie inštitúcie (regionálne školy, vysoké školy, štátne a cirkevné organizácie alebo aj právnické osoby s predmetom činnosti vzdelávanie).

Systém je dnes nastavený tak, že učitelia sú motivovaní zúčastniť sa kontinuálneho vzdelávania prostredníctvom kreditov. Tie im môžu zvýšiť plat o 6 % (za 30 kreditov), alebo až o 12 % (za 60 kreditov). Za uznávanie získaných kreditov je zodpovedný riaditeľ školy, kde pracujú.

V číslach dnes vyzerá kontinuálne vzdelávanie asi nasledovne. Počas 7 rokov jeho fungovania získalo nárok na kreditový príplatok viac ako 60% učiteľov. Vo finančnom vyjadrení to predstavuje náklady vo výške približne 30 mil. eur ročne. Ďalších približne 4 mil. eur ide pravidelne zo škôl na náklady spojené s kontinuálnym vzdelávaním (cestovné, ubytovanie, poplatky, suplovanie) a 6 mil. eur sú výdavky Metodicko-pedagogického centra (2015), kde sa odohrávala veľká časť kontinuálneho vzdelávania. Každoročne sa kontinuálneho vzdelávania zúčastňuje 40 až 50 tisíc učiteľov.

Kameňom úrazu však nie je kvantita ale kvalita. Kritika kvality programov kontinuálneho vzdelávania prichádza prakticky zo všetkých strán. Dokonca ani samotní učitelia nie sú spokojní a v prieskume skoro polovica učiteľov ohodnotila obsah kurzov známkou 3 a horšie (na stupnici 1 až 5). Rovnako známkovali aj pri prínos a využitie kurzov. Navyše viac ako 60% učiteľov malo problém si vybrať kurz, ktorý by ich oslovil alebo ich nič neoslovilo. Obsah niektorých kurzov označil za „groteskný“ aj sám bývalý minister školstva. Rovnako Slovenská komora učiteľov upozorňuje, že neexistuje žiadna analýza toho, ktoré programy učitelia naozaj potrebujú a na základe akých kritérií sa postupuje pri výbere obsahu a vytváraní ponuky programov.

Konečný účet kontinuálneho vzdelávania však môže byť ešte horší. Nie len, že poskytuje učiteľom nekvalitné vzdelávanie, ale v skutočnosti môže ešte zhoršovať úroveň vzdelania v porovnaním so stavom, keby kontinuálne vzdelávanie neexistovalo. Hovoríme tu o tzv. vytlačiacom efekte. Učitelia motivovaní kreditovými príplatkami preferujú kontinuálne vzdelávanie pred všetkými ostatnými formami vzdelávania, na ktoré im logicky ostáva menej času a zdrojov. To znamená menej samo- štúdia, menej učenia sa v kolektíve, alebo menej účasti na rôznych seminároch, konferenciách a špecializačných programoch medzinárodného charakteru, ktoré sa nezapočítavajú do kreditového systému.

Natíska sa tak otázka: ako je to možné, že dobre mienený systém vzdelávania, kde vyučujú tí najlepší (učitelia učiteľov) tých, ktorým by učenie sa nemalo byť cudzie (učiteľov), dopadol tak zle?

Po prvé, v spomínanom prieskume samotní učitelia uviedli, že ich najväčšou motiváciou zapájania sa do kontinuálneho vzdelávania je získanie kreditov a kreditového príspevku (71,3 % respondentov). Až druhým dôvodom bola potreba doplniť si vzdelanie (54,3 %). To ovplyvňuje aj následnú voľbu kurzov. Učitelia si často nevyberali kurzy podľa kvality, relevancie, ale podľa toho, kde získajú najľahšie najviac kreditov. Napr. kurzy osobnostného rozvoja a kurzy toho, ako organizovať lyžiarske výlety.

Môžete sa spýtať: to dnes nikto nedohliada na kvalitu programov? Odpoveď je, že dohliada. Podľa zákona je na to určený garant programu, ktorý musí splniť rozsiahle odborné predpoklady. To však posúva problém iba o úroveň vyššie. Kto zaručí, že garant bude robiť svoju prácu poriadne? Dnes ju nikto nevyhodnocuje. Prečo by mal potom garant robiť problémy poskytovateľovi kurzu? Predovšetkým keď to môže byť jeho bývali kolega, s ktorým sa poznajú osobne. Či dokonca môžu byť aj z tej istej inštitúcie (napr. Metodicko-pedagogického centra). Poskytovatelia programov tak môžu bezstarostne reagovať na dopyt učiteľov po kredity-ľahko-generujúcich kurzoch.

Faktom je, že za 7 rokov fungovania tohto systému bol zrušený len jeden jediný program z vyše 1500. Išlo o exotický program „Základy numerológie a osobná charakteristika človeka“, ktorý bol akreditovaný v roku 2010, ale zrušený až po opakovanej medializácii v roku 2013. Čo tiež naznačuje aká je kvalita samotného akreditačného procesu ministrom školstva. Kde nie je pravidelná selekcia od nekvality, tam nemôžeme očakávať kvalitu.

Tento vývoj kontinuálneho vzdelávania však nie je v školstve ojedinelý. Jeho problémy a diagnóza sa nápadne podobajú napr. problémom vysokého školstva. Tu sú tiež problémy na strane akreditácií a garancie kvality, plus rovnaké problémy aj na strane študentov, ktorí dopytujú najjednoduchší prístup k titulu a to aj na úkor kvality vzdelávania.

Celkový pohľad na výsledky kontinuálneho vzdelávania tak vytvára pomerne pesimistický obraz o schopnostiach reformátorov vytvoriť fungujúce vzdelávanie. Začalo to sľubne, ministerstvo školstva si dalo za úlohu vytvoriť fungujúci vzdelávací systém pre učiteľov. Dá sa teda hovoriť o vytvorení nejakého „mini školstva“ v rámci školstva. „Mini školstva“, kde učitelia učia učiteľov. A ministerstvo zlyhalo. Systém nefunguje. Všetky kolieska sa síce točia, ale naprázdno. Hodiny a hodiny sú odškolené, milióny eur zaplatené, ale reálny výsledok? V školskom žargóne: tri mínus. Prečo očakávať, že títo istí ľudia, alebo im podobní dokážu vytvoriť fungujúcu reformu pre ďaleko väčší spoločenský systém? Nie desaťtisíce dospelých „žiakov“ ale stotisíce mladistvých žiakov. Nie päťdňové výlety do Metodicko-pedagogického centra v Bratislave, ale 10 mesiacov sedenia v škole po celom Slovensku.

iness.sk, 29.11.2016

Autor: INESS / Róbert Chovanculiak, Foto: pixabay.com

Autor: Redakcia
Tagy