BRATISLAVA – Fotografia pri tomto texte je niekedy z r. 1995-6 (na fotografii hore je venovanie prezidenta Kováča môjmu staršiemu synovi Michalovi), vtedy som bol ešte novinárom, stojím naľavo s papiermi v ruke. Boli to časy, ktoré smelo môžeme nazvať „Divoký západ“ Východu.
Len pre ilustráciu – vojna podsvetia sa viedla rovno na uliciach najmä hlavného mesta. Tak nám tu vybuchovali autá, ruky, nohy, hlavy a vnútornosti lietali povetrím, takže spätne, kvôli identifikácii, zložiť z takých troch rúk, jednej nohy a piatich kúskov hláv jedného mafiána bol tak trochu problém. Stávalo sa aj iné. Na vtedy ešte dvojprúdovej diaľnice D1 do Trnavy si dvaja takíto adepti „atomizácie“ (teda rozfranforcovania – to je, keď vás výbušnina roztrhne na franforce) zmysleli, že sa potrebujú porozprávať. Mobilné telefóny ešte boli iba v plienkach. Takže milí mafiánici zastavili na spomínanej D1, jeden v ľavom, druhý v pravom prúde a hrkútali si. Najskôr o tom, kto kedy a koho odpravil, prípadne aj ako. Však času mali dosť. Minimálne pol hodiny. Počas ich rozhovoru vznikla za nimi taká menšia, 3-5 kilometrová kolóna. Pýtate sa, čo sa nikto neozval. Raz, na nám. SNP som videl, ako sa jeden vodič ozval a dovolil si zatrúbiť na čierne BMW, ktoré si veselo stálo na zelenú a stálo a stálo… Otec so škôlkarikom v aute sa zrejme ponáhľal a zatrúbil. Stál za nimi, tuším to bola Dacia. Osudová chyba. Z miesta vodiča vyšiel oživlý kromaňonský človek. Chýbal mu krk. A mozog. Anabolickou rukou, ako zbíjačka na Ceterpillari, prerazil na úbohej Dacii sklo a otecka skrvavil. Oteckova hlava klesla na volant. Dieťa dostalo záchvat. Kromaňonec sa vrátil do BMW a stál. Aj na ďalšiu zelenú. Možno olovrantoval. Určite vám tu niečo chýba. Viem čo. Polícia. Ha ha ha ha!!! Pukám od smiechu! Máte na mysli tú políciu, ktorá vtedy – s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, s týmito kromaňoncami bola jedna ruka, jedna pištoľ? To nemyslite vážne! Viete čo vám poviem? Asi 5 metrov od tej Dacie stáli dvaja policajti. A čo si myslíte, že urobili? Nič! Teda nič – urobili „nič“ a kývli kromaňoncovi hlavou na pozdrav!!! Ukradli vám auto? Policajt vám povedal, aby ste sa v tom radšej ani nerýpali! Vážení priatelia, taká to bola vtedy doba. Išli ste sa na kromaňonca na políciu sťažovať? Ten grázel to vedel ešte skôr, ako ste z tej polície vyšli na ulicu! V tom marazme však bolo svetlo na konci tunela. Kromaňonci sa dosť rýchlo a dosť dôsledne vylikvidovali. Tí, ktorí prežili, rýchlo hľadali biele goliere a snažili sa nastrkať rýchlo buď do politiky, alebo do podnikania. Do basy sa nestrkali, ale aj v tej, čuduj sa svete, nakoniec niektorí skončili. Najmä tí, ktorí nemali „politické krytie“.
V tomto marazme sme mali prezidenta. Michala Kováča. Spočiatku to bola dosť nevýrazná postava, predpokladali sme všetci, že to bude iba ďalšia bábka HZDS. Nebola. Zo všetkých prejavov prezidentov, ktoré v tejto krajine odzneli, bol jeho prejav v marci 1994 určite najdôležitejší, najzmysluplnejší a najpamätnejší. Týmto prejavom začala bitka o charakter tohto štátu. Nie vtedy, keď potom padla Mečiarova vláda a nebyť nepríčetnej postkomunistickej SDĽ, mohol to byť aj koniec celého HZDS, ale SDĽ si presadila, že predčasné voľby budú na jeseň 1994 a HZDS opäť vyhralo. Vtedy sa začala lámať história. Potom nasledovalo zavlečenie M. Kováča mladšieho do Rakúska, vražda Remiáša, znásilnenie verejnoprávnych médii, najmä STV, kriminalizácia opozície, kauza Gaulieder, atď. Toto bolo obdobie, kedy murár Ján Ľupták, bol aj podpresedom parlamentu. Keby murár. On bol najmä sedlák. Pozor – nie „sedliak“, ale „sedlák“! Hovoril mi vtedajší britský veľvyslanec, ako prebiehalo jeho prijatie u Janka Ľuptáka, podpredsedu NR SR. Uvideli ho k Ľuptákovi, ktorý práve dával dolu nohy zo stola a dojedal chleba so slaninou a cibuľou. Zdvorilo ponúkol aj Excelenciu. Keď Excelencia odmietla, Janko si utrel ruky do tesilákov a potriasol ruku aj Excelencii a vykonal prijatie. To len na zasmiatie. Inak sa vtedy nebolo moc čomu smiať.
Boli to časy, kedy som chodil do prezidentského paláca najmä za prezidentovým hovorcom Vladom Štefkom. Pokecať a vymeniť si informácie. Prebiehalo to asi tak, že Vlado Štefko mi najprv pantomimicky poukazoval, kde asi sú „ploštice“, nasadené iným štátnym orgánom a potom sme išli fajčiť na nejaké bezpečné miesto. Či už to bol kumbál upratovačky, alebo niečo iné, to si naozaj nepamätám.
Boli to časy, keď sa štát rozkradol. Doslova a dôsledne. Zbytočne tu budeme mudrovať o tom, čo vybudovali naši predkovia, lebo „ani ten socializmus nemal iba zlé stránky“. Či mal, či nemal, dedovizeň predkov je v prdeli. Teda, keby aspoň tam. Rozkradli ho chrapúni, čo sa dnes nehanbia chodiť po uliciach. Kecám. Oni nechodia po uliciach. My chodíme po uliciach. Ich rozvážajú ich šoféri, ich piloti… Ale nebojte sa. Aj oni sa raz povezú v peknom (možno, možno sa ani nepovezú) čiernom aute, dostatočne dlhom na truhlu. A potom im bude tá rozkradnutá „dedovizeň“ akurát tak viete na čo. Na hovno.
Na toto bezbrehé kradnutie bol aj Michal Kováč krátky. On to ani nemal v krvi. X krát mi povedal – „Janko, viete si to vôbec predstaviť, je také niečo možné?“ Nebol tak naivný, že by si to predstaviť nevedel. Jemu sa to ale naozaj priečilo. Dokonca, pred pár rokmi, tuším za druhej Dzurindovej vlády, pozýval k sebe právnikov aby mu poradili, ako sa dá tá divoká privatizácia z 90. rokov zvrátiť. Samozrejme, že sa nedala. Lebo ani obyčajné Mečiarove amnestie naši politici nevedeli zvrátiť. Pričom priblblo argumentovali právnymi názormi a pod. Vážení, aj keď odbočím, ale toto musím dodať – napríklad celý Norimberský proces bol postavený na retroaktivite. Polovica sveta sa vtedy dokázala zhodnúť na tom, že sú zločiny, ktoré svojou absurdnosťou presahujú rámec formálneho práva a v Norimberskom procese súdili za zločiny (a vyniesli tresty smrti), ktoré zločinmi v čase spáchania neboli. Takže jedno zrušenie absurdných slovenských samoamnestií by bol aký problém??? Žiadny. Je to problém vašeho chrapúňstva. Taký je to problém.
Prezident Kováč bol naozaj tým, kto dozrel a tým, kto nemal strach. Hovoril to, čo nemohla hovoriť ani opozícia. Tá fotografia, kde som som s prezidentom ako novinár, je z čias, kedy som s ním bol aj v sídle NATO, v Bruseli. Vtedy vládla až paranoja a v lietadle nás bolo iba pár novinárov, lebo neviem kto a kedy rozšíril fámu, že lietadlo „padne“. Napriek všetkému, prezident sa nešiel do Bruselu sťažovať. Ani žalovať. Žiadal iba o čas a trpezlivosť s tým, že veril, že situácia na Slovensku sa zmení.
Nakoniec sme toto obludárium ukončili na jeseň 1998. Tu prichádza najsmutnejšia časť. Prezident Kováč ukončil funkčné obdobie v marci 1998. Parlament potom nebol schopný zvoliť nového prezidenta a nový parlament, po jesenných voľbách, to už bola prvá Dzurindova vláda, rozhodol o priamej voľbe prezidenta. Akosi automaticky sme predpokladali, že kandidátom vládnucej koalície bude M. Kováč. Vtedy, na jeseň 1998 som sa s Michalom Kováčom stretol a on sa ma opýtal, či by som nešiel k nemu robiť „riaditeľa“ volebného tímu. V zásade okamžite som súhlasil. Nebudem tu teraz opisovať, kde a kedy sa to zlomilo a kedy sa kandidátom koalície na post prezidenta stal R. Schuster. Jedno však je isté, Michal Kováč to bral ako svojim spôsobom podraz. Oprávnene. Nie podraz kvôli tomu, že chcel odmenu za zásluhy, ale ako mi spomínal, mal nejaké politické dohody, ktoré sa nedodržali. Samozrejme, v tom čase bol Michal Kováč politikom, ktorého časť Slovenska – voliči HZDS, nenávidela. Vlastne si už ani nepamätám, v koho hlave skrsla myšlienka vymeniť Kováča za Schustera. Dnes to ani nie je už podstatné.
Situácia sa potom dosť prirodzene vyvíjala v neprospech Michala Kováča. Vyvrcholilo to na jar 1999. Vtedy, v jednu sobotu, pred rozhovorom v Slovenskom rozhlase, som mu v kaviarni pod pyramídou povedal, že by mal z kandidatúry odstúpiť. Mali sme medzi sebou dohodu, že keď budem presvedčený, že situácia naozaj na to dozreje, tak mu to poviem. Michal Kováč svoje odstúpenie potom aj verejne oznámil. Samozrejme, snažili sme sa následne pre exprezidenta následne nájsť aj dôstojné uplatnenie. Vtedy mal v Európe, aj vo svete, veľmi dobré renomé. Naozaj si už nepamätám kto to vymyslel, ale vznikla myšlienka, že by exprezident mohol robiť akéhosi neoficiálneho vyslanca krajiny a lobovať vo svete v prospech Slovenska. Niečo podobné, ako robil ešte donedávna exprezident USA Jimmy Carter, ktorý chodil aj do krajín a miest, kde úradujúci prezident USA nemohol ísť, resp. diskrétne vyjednával veci a problémy v záujme USA, resp. jej občanov.
Michal Kováč to vyjednával na vyššej úrovni, ja na nižšej – s podpredsedami politických strán. Aj ja, ale najmä on, sme dostali prísľub, že toto sa zrealizuje. Nezrealizovalo. Nechce sa mi tu opisovať tie nechutné výhovorky politických sraľov prečo teraz nie, a neskôr určite a pod. V politike ma už naozaj máločo prekvapí. Dnes. Vtedy som bol mladší a vnímal som to emotívnejšie. Ale aj dnes to vnímam ako chrapúňstvo. Paradoxne, nebyť prezidenta Kováča, niektorí z nich by v politike ani neboli a tento štát by možno smeroval niekde úplne inde. Z tohto mi bolo naozaj smutno. Nie z únosu, dokonca ani nie až tak z toho podrazu v prezidentských voľbách. Ale toto bol zbytočný podraz – až sadisticky niekomu dokázať, že „Nedlhujeme ti nič!“ Ale nie. Dlhujete. Niektorí mu dlhujete aj za to, že sa mohol cítiť ako handra, keď ste sa dostali k moci a za každú cenu ste mu chceli dokázať, že vy ste tí spravodliví. Nie. Vyhrali ste síce voľby v r. 1998, ale čo nastalo? Prečo Gorila? Očistili ste verejný život od zlodejov? Nie. Zlikvidovali ste korupciu? Nie. Zlikvidovali ste hladové doliny? Nie. Pomáhali ste všetci vašim voličom, ako bolo vo vašich silách? Nie. Niektorí z vás ste pomáhali len sebe, ako bolo vo vašich silách. A nemudrujte mi, že je to inak. To vám uverí nejaký váš sfanatizovaný volič, ja nie. Lebo ja poznám vás a vy mňa. Tak si nebudeme klamať. Ale – aj toto dlhujete tomu Kováčovi. Lebo – a to viem z prvej ruky, on nerobil to čo robil, aby sa tu naďalej kradlo. A toto zdôrazním – kontinuálne kradlo!!!
Exprezident sa nakoniec venoval nadácii Václava Havla a Michala Kováča a bral ponižujúci dôchodok 996€. A prosím vás, milí čitatelia – nerozhorčujte sa tu, aký máte dôchodok vy, alebo vaša stará mama a pod. Vy nie ste exprezident, ani vaša stará mama a nepleťte mi tu socialistické rovnostárstvo. My sa bavíme o dôchodku bývalého prezidenta. Pripomínam, že aj bývalý prezident má neustále nejaké „polooficiálne“ povinnosti, skrátka, stále musí vystupovať ako zástupca krajiny, musí reprezentovať, prijíma návštevy a pod. Ale už mimo štátneho rozpočtu. Na Slovensku zo svojho. Dva a pol násobné zvýšenie dôchodku z minulého roku si M. Kováč už moc neužil.
Strašne ma mrzí, že som nebol na jeho poslednej oslave narodenín minulý rok, 23. septembra. Bol som už v Bratislave, na ceste na jeho oslavu, keď mi do auta zavolala manželka, že jej zistili ďalší, druhý nález. Na najbližšej križovatke som sa otočil a išiel domov. Absolútne som nebol v stave ísť oslavovať. Ani s prezidentom. Neskôr som plánoval, že ho navštívim aspoň doma, plánoval… Včera umrel. Viete, čím pobavíte najlepšie pána Boha? Keď mu poviete svoje plány. Michal Kováč už nemusí plánovať. Verím že už je u neho.
Ján Baránek, Foto: Archív autora