BRATISLAVA – Členstvo v EÚ, myšlienku ktorú k nám priniesli Cyril a Metod, o ktorom svojim synom hovoril Svätopluk lámajúc na smrteľnej posteli tri prúty, keď pred tým úspešne vykynožil učeníkov Cyrila a Metoda, členstvo, za ktoré bojovali už Štúrovci v odpovedi na tisícročný útlak predkov Orbána, ako sa ukázalo – je nekonečnou diaľnicou výhod a najmä – zmysluplnosti!
Už keď si vezmeme len také obmedzenie výkonu vysávačov. Úžasná myšlienka, zrodiaca sa v hlave nejakého bruselského úradníka, vo voľnom čase ekoteroristu. Túto originalitu mu vnukla raw strava – inou pohŕda. Vymyslel ju, odetý vo vysušených listoch banánovníka, pijúc džús zo Šalvie divotvornej (Salvia Divinorum), zajedajúc ho sušenými klíčkami Bolehlavu škvrnitého (Conium maculatum), hojne preliate vývarom zo sopečného popola. Vidím tie zástupy sviežich gazdiniek, ako vysávajú a vysávajú a vysávajú. Nie raz, ale 2x, 3x, 4x… A nič. Koberec je stále špinavý. Potom roztrieskajú tie hadice a rúry o najbližší stožiar s vlajkou EÚ. V takomto psychickom stave samozrejme nepomôžu dcérke s úlohou. Tresnú jej zošit o hlavu. Tri krát. Manžela, namiesto večerného sexu, pripútajú sado-maso pomôckami k posteli a, no teraz neviem. Ale neviem vylúčiť, že možno ho aj vykastrujú… Tiež tri krát. Toto spôsobil „raw debil“, vo voľnom čase ekoterorista, ktorý vymyslel obmedzenie príkonu vysávačov. A to nehovorím o žiarovkách, emisiách spaľovacích motorov a výrobe biopalív. Mimochodom, tie spôsobujú ročne smrť niekoľko státisícov detí v Afrike. Farmári už nemajú prebytky, ktoré by sme poslali do Afriky, lebo pestujú – biopalivá. To ako tie parky obludných veterných elektrární, ktoré vykynožili spevavce na niekoľko stovkách hektárov po celej Európe. Pre vašu informáciu, už sa plánuje summit na zastavenie tektonických pohybov. Lebo „raw ekoteroristi“ vyrátali, že vzďaľovanie Európy a Ameriky spôsobuje ďalšiu produkciu skleníkových plynov. Aby sme si nemysleli, že je to len tak, tak toto vzďaľovanie má podobu „trysku“ rýchlosťou 2 centimetre(sic!) za rok! Inak povedané, o rok budete cestovať do Ameriky o 2cm dlhšiu vzdialenosť, ako dnes. O dva roky o 4cm. A toto sa neskončí tak skoro. Takže bude treba viac paliva, budú drahšie letenky, bude viac skleníkových plynov. Nehovoriac o tom, že podobnou rýchlosťou sa na nás rúti Africký kontinent. Tu síce máme k dobru tie 2cm ročne, ale ako sami uznáte, do Afriky sa cestuje podstatne menej, ako do Ameriky. Sem tam na safari, odstreliť niečo z „Červenej knihy ohrozených druhov“, alebo zalaškovať si s neplnoletými černoškami. Kto by to už len kontroloval? Robert Mugabe? Ten už má skoro 500 rokov a neustále je zamestnaný tým, že strpčuje život bielym farmárom. Kaddáfiho sme si zlikvidovali, isté nádeje vkladáme do sudánskeho diktátora Omara Hassana Al-Bashira. (Ale kde sú zlaté časy Idiho Amina, alebo “cisára” Stredoafrickej republiky Bokassu I.) Do úvahy by prichádzal aj bývalý libérijský prezident Charles Taylor, je tam však menší problém, idú ho súdiť. Vraj je kanibal, lebo zjedol nejakých vojakov mierových jednotiek OSN. No neviem… V Afrike je predsa hlad, to všetci vieme. Ten chudák vyhladovaný snáď nezjedol celý pluk?
Tým sa priamo dostávame k podstate veci – k protifajčiarskej kampani v EÚ. Táto pliaga (nie fajčenie, tá kampaň) zasiahla celú Európu, rozdeľuje rodiny, politické strany, národy a propaguje niečo ešte horšie, ako gayporno (však to už na severe Európe v rámci gender budú púšťať v materských škôlkach. Uvidíte.). Začnime pekne po poriadku.
Mám toľko švagrov, až je to neslušné. Neslušné preto, lebo si ich poriadne neviem zapamätať. To ako moja babka. Tá mala 7 detí. Jedným z nich bol môj otec. Kým mi babka prišla na meno, vymenovala všetky svoje dcéry a polovicu vnúčat. Podľa mňa, asi len hádala. Poznám to. My máme iba tri deti, troch psov, tri kone a päť mačiek. Pozerám niekedy na môjho mladšieho syna – Sally? Nie, to je kôň. Claudius! Nie, to je nový kocúr. Potom to príde – nebude sa volať po mne?! Uff. „Janko, čo bolo dnes v škole?!“ Ani nečakám na odpoveď. Taký som na seba hrdý. No, ale vráťme sa k tomu švagrovi. Svojho času si kúpil nejakú chatu po socialistickom ROH, niekde v slovenských lesoch, niekde v …, ani neviem, ako sa to volá, ale nie je tam ani 3G signál. Keďže to bolo socialistické, bolo to veľké. Ako všetko za socializmu. Kuchyňa vo veľkosti hyper Tesca, obývačka asi ako Zimný štadión Ondreja Nepelu. Alebo, nech nežeriem – Vlada Dzurillu. A to som ešte nepovedal, že je to poschodová chata. Ani som ju celú zvnútra doteraz nevidel, raz som to skúšal, zablúdil som a ani by ma nenašli, keby ma nevysnoril pes. No, tak sme tam raz boli na návšteve a chcel som si zapáliť cigaretu. Zrazu švagor zareval a nenávistným pohľadom, s bejsbolkou v ruke, kričí na mňa – „na terasu, ty zviera!“ Vonku bolo asi -50⁰C, vietor o rýchlosti cca. 200km/hod. Ale nepoľavil som. Išlo o česť. Moju. Medzi záchvatmi kašľa som tú marlborku na terase vyšľukoval a preklial švagra na 10 generácií. Keďže jeho deti za to ani veľmi nemohli, preklial som ho na 10 generácií dozadu. Neviem, po 19. storočie? Tak nejako. A pripravil som odvetu. Ticho a trpezlivo. Ten čas prišiel, keď švagor prišiel na návštevu k nám. Napriek všeobecne vyznávanému internetovému presvedčeniu, že som alkoholik, je to, žiaľ, klebeta. Som zarytý abstinent. Musí to byť pravda, lebo na tom bola aj založená moja pomsta. Možno mi to statoční internetoví klávesnicoví bojovníci, ako „zlc-02“, alebo „nie_som_debil“, alebo „zoltan_vsemocny“ neuveria, ale naozaj je to tak. Uznávam, že tie fotky, ktoré mám pri článkoch v médiách (a to už nehovorím o TV vysielaní!) svedčia skôr o ťažkej alkoholickej a inej závislosti, ale žiaľ, lepšie nemám. Neexistujú. Nedajú sa vyrobiť. Robil som čokoľvek. Dokonca som sa nechal odfotiť aj od chrbta. Nepomohlo. Stále som videl ťažkého alkoholika. Dokonca aj odtlačok mojej dlane na zrkadle vyzeral ako odtlačok dlane ťažkého alkoholika. No, ale vráťme sa k veci. Tak si pekne ten môj švagrík sadol u nás v kuchyni, vonku bolo asi -50⁰C, vietor o rýchlosti cca. 200km/hod. Ideálny čas na zohriatie sa. Vareným vínom, grogom… Nechal som ho, nech si dovarí. Nechal som ho, nech si dochutí! Potom s rozkošou v tvári chytil voňavý nápoj a zdvihol ho k ústam. Vtedy(!!!) nastala moja chvíľa. Moja pomsta. Vtedy som bojoval za všetkých fajčiarov sveta! Za 100 ročných japonských starčekov, ktorých bezohľadne vyhadzujú z nákupných centier do kútov hanby s popolníkmi, za 8 ročných cigánikov, ktorým učiteľka nedovolí fajčiť v triede, za európske matky, ktorým pri kojení viktoriánske harpie zakazujú fajčiť, za všetkých návštevníkov kín a divadiel, za maďarské zdravotné sestry, ktorým šialený autokrat Orbán zakázal fajčiť aj na záchode pri pitevni. Keď už sme pri tých Maďaroch, ctím si tým aj všetky moje mŕtve maďarské pratetky, ktoré prefajčili roky v kaviarňach na bratislavskom Korze. A za môjho starého otca, pôvodne antikomunistu, po revolúcii 89 maoistu, tuhého fajčiara cigariet značky Detva. Samozrejme, aj za Mao-ce-tunga. A samozrejme za seba.
Ako som malý, tak som mohutne vstal a ešte mohutnejšie zreval – „Von! Do záhrady! Ty zviera!“ Švagor vyvalil oči a vykoktal „prečo?“ Nemáme doma bejsbolku, ale našiel som časť zlomenej plastovej rúčky z mopu. Hrozivo som ju zdvihol nad hlavu – „U niekoho sa vnútri nefajčí. Dobre! U nás sa zasa vnútri nepije alkohol!!!“ Bol som nemilosrdný. Neviem, či aj mňa švagor preklial. Skôr nie. Hoci, keď niekedy pozerám na toho malého Sallyho, nie, nie, Sally je kôň, na Jana (to by mal byť syn), tak neviem. A Sára? Minule im hovorím – „Deti, je 12 hodín (teda polnoc), choďte spať!“ Nič. Ale úplné nič! Vzduch. Doslova. Tak som počkal hodinu. „Deti, je jedna hodina, choďte už spať!“ Zasa nič. Keby aspoň grimasou naznačili, že ma počuli! Ale ani to nie. Ani ich nemyklo! Ani necuklo! Keby aspoň obočím pohli! O druhej sa zobrali – podotýkam sami od seba, nie kvôli mne a vyliezli hore do svojich izieb. Tvárili sa, ako keby nič. Pusa a „Čau tati, dobrú noc…“ Takže predsa ma registrovali. Sedel som tam do rána, sem tam vstal a išiel k zrkadlu. Nie, nie, nemýlim sa, som viditeľný! Vykrikoval som – „Aa, ee, eii, ooo, uuu…“ Som aj počuteľný! Tak kde je chyba? Že by ten švagor…?
Mám kamaráta. Je to náš rodinný patológ. Cítim sa u neho dobre. Jednak má súkromnú ordináciu (teda ako sa to volá u patológov?) v dome spojenú s obývacími priestormi, jednak fajčí ako turek – asi ako ja. Spoločne v jeho „ordinácii“ fajčíme jednu od druhej a s chuťou nadávame na eurofašistov, ktorí prijali ten diskriminačný protifajčiarsky zákon. Áno, eurofašiti to boli (samozrejme aj ekoteroristi a raw idioti). Napríklad. Minule ma zastavili policajti. O tretej v noci v Nitre. Údajne som nezastavil na stopke. O tretej v noci. No dobre, nezastavil. Lebo už 100 metrov pred križovatkou som videl, že široko ďaleko nikoho nebolo. Teda okrem zákerných policajtov, ktorý haluzami zamaskovali auto a celý čas ležali v jarku pri ceste. Vyskočili ako srnky, aby mohli mávať tými lampiónmi, čo im rozdal Kaliňák bez verejného obstarávania, aby ma zastavili. O. K. „Pán vodič, a zelenú kartu máte?“ Rýchlo rozmýšľam, zelená karta, zelená karta… Konečne si spomeniem, asi si pýtajú pracovné povolenie do USA! „Nie, necestujem do USA.“ „Poistku!“ Odfrkol jeden z nich. Nejako znervózneli. „Poistku?“ Už som im vysvetlil, že nejdem do USA, tak na čo by som sa poisťoval. Policajná brutalita! Pozerám na mobil. Volať manželke je už neskoro. Koho by som sa opýtal? Prejdem do protiútoku. Po vzore ekoteroristov. „Nemám. Šetríme papier! Ale vy máte počítač, tak sa pozrite!“ No už ste to videli? V dobách, keď už aj sex je iba virtuálny a ženy možno už ani neexistujú (nikdy neviete, kedy sa cítia byť mužom, kedy ženou…), chcú od vás papier? To je ako keby vesmírnu raketu urobili na drevené uhlie. Tváril som sa pohnuto a rozhorčene. Policajt ma dorazil – „A fajčili ste za volantom!“ To už ma dostalo. „No a čo!?“ Tu som sa cítil isto. Iba chvíľu. „Od začiatku roka platí, že fajčenie za volantom nie je povolené!“ Samozrejme, odkiaľ som to asi tak mal vedieť. Každú chvíľu nejaká zmena, napríklad zákaz jazdiť v aute sólo. Musíte byť najmenej piati (Vlastne, to ešte nie. To sa iba chystá.) Aby sa šetrilo ovzdušie a kolibríky v Paname. Za ušetrené sa v Paname postavia nové veterné parky, ktoré potom zlikvidujú tisíce kolibríkov. Kolibríky tak či tak vyhynú, len my budeme jazdiť v autách natlačení.
Navyše, odkiaľ mám vedieť, čo je v nejakom zákone? Vodičský som robil v r. 1976 a odvtedy sa veľa zmenilo. Vtedy ani mobily neboli. A Led Zeppelin fungovali. A nebol AIDS. Čo je rozhodne dôležitejšie, ako nefajčiť za volantom. Ja naozaj nepoznám nikoho, kto by si pozeral nejaké novely zákonov o fajčení. Nikoho. Plus to, že dnes by som šoférske testy neurobil, je viac ako isté. Preto si aj priebežne zisťujem, koľko mám zápisov v karte vodiča. Nehovoriac o psychotestoch. Vraj tam ukazujú nejaké farebné škvrny a keď vám to pripomína váš pobyt ešte v maternici, tak ste nevyhoveli. Alebo vyhoveli? Neviem. Ten Freud to všetko skomplikoval. (V maternici je svetlo?)
Tak to už ma ten policajt nasral. „Počúvajte, otravujete ma tu v noci, že som nezastavil na nejakú stopku, keď najbližšie auto odtiaľto práve vychádza zo Schwechatu, chcete tu odo mňa nejaké zelené karty, aj keď sa vôbec nechystám do Ameriky a navyše, vy zasrani (mali tak do 30), ja už fajčím za volantom cca. 40 rokov! Takže mi teraz odpovedajte – Som povinný dodržiavať zákony, keď zákonodarca je blbec!? No, čakám, hovorte!!!“ Vypleštili na mňa oči a pootvorili ústa. Obidvaja. Potom ten jeden, čo chcel to pracovné povolenie do Ameriky, zakoktal – „Nie, nie, nie ste povinný dodržiavať, keď je blbec… Kto je vlastne blbec?“ „No tak! Však preto! Za tú stopku vám zaplatím, mám 10€.“ Aj blok mi dali.
Ale vráťme sa, milí priatelia, k tým eurofašistom. Ono je to totiž takto – viete, kto prijal prvé protifajčiarske zákony v Európe? No, hádajte. Aj tak neuhádnete. Hitler!!! Áno, Adolf Hitler!!! Nápad s tými nechutnými obrázkami mal nejaký perverzný bruselský úradník, ktorého nikto nevolil, minimálne ja určite nie. Neviem, načo potom máme Európsky parlament. Vlastne viem. Na nič. Na úplne nič! Môže akurát sem tam odvolať Európsku komisiu, čo neurobí, lebo kto by potom prijímal tie idiotiny, ako s tými vysávačmi a pod.
Opäť sa dostávame k meritu veci. Na tých krabičkách sú inscenované obrázky, oproti ktorým je, ako som už spomenul, aj gayporno iba nevinným obrázkovým šlabikárom. A nútia naše (aj moje) deti na to sa pozerať. Ako keby nestačili tie nápisy. Však už len nápis, že po vyfajčení polovice cigarety sa vám pol roka nepostaví je horší, ako fotka z Hirošimy. Načo tie ilustrácie? Viem na čo. Je to biznis pre tzv. „kreatívcov“. Mám podozrenie hraničiace s istotou, že J. C. Juncker má s Ozzy Osbournom kreatívnu firmu na vymýšľanie nechutností. Skrátka kšeft. Ale ja sa nedám. Tu je moja dôvodová správa:
Milí priatelia. Počuli ste niekedy v správach, že manžel pod vplyvom 5-tich cigariet zahlušil ženu? Ja nie. Väčšinou sú ženy hlušené mužmi, ktorí sú pod vplyvom alkoholu. Počuli ste, že niekto si dal pred jazdou 2 cigarety a potom pod ich vplyvom zrazil materskú škôlku na prechode? Ja nie. Ale počúvam skoro denne, ako sa ľudia vzájomne pod vplyvom alkoholu zabíjajú v autách. Počuli ste niekedy, že by niekto pod vplyvom cigarety močil z terasy kaviarne? Ja nie. Ale pod vplyvom alkoholu? (No, tu som na „tenkom ľade“. Vraj nečural a navyše to ani nebol on. Vraj. Takže nebol to on, kto tam nečural? Neviem.) Môj návrh je nasledovný: uzákoniť (oni už vedia kým), príslušne zobrazenia, teda také podobne inšpirujúce obrázky, ako na cigaretách, na fľašiach s alkoholom! Tu sú moje ideové námety. Nech si ich Juncker a Ozzy pokojne osvoja a zarobia na nich ďalšiu miliardu. Hoci s Ozzym to bude ťažšie. Keď sa ho raz opýtali, ako si pamätá 80-te roky minulého storočia, povedal, že mohli byť pekné, ale si ich nepamätá. Vraj má okno. Prechľastal ich. Takže tie námety:
Spišská borovička: Záber na rozstriekané mozgy po vozovke, k ľavému prednému kolesu rozbitého auta doložiť odtrhnutú ruku s trčiacimi šľachami, stále zvierajúcu fľašu Spišskej borovičky.
Absolut vodka: Dobitá žena bez zubov a nosa. Natrhnuté pravé ucho, vybité oko. Oko drží v ruke a tým druhým plače. V pozadí opilecká tvár manžela.
Slivovica: Z terasy močiaci politik. Profil tváre, pod fotografiou jeho meno, rodné číslo, adresa trvalého bydliska, PSČ, GPS súradnice terasy. Pod terasou omočený invalid na vozíku.
Absint: Vo vzduchu letiaca starenka nad prechodom pre chodcov. Jej barla letí pred ňou, záber je spravený v okamihu, kedy barla naráža do otvorených úst vnúčika, čakajúceho na starenku na druhej strane prechodu. V popredí maska auta, za volantom botoxová blondína s fľašou zelenej tekutiny (absintu) v ruke.
Atď., atď…
To by bolo odo mňa k problematike alkoholizmu a fajčenia asi tak všetko. Všetky výhrady a pripomienky neadresujte mne, ale na adresu:
jean.claude.juncker@zoznam.sk (Asi.)
Ján Baránek, Foto: Archív autora