BRATISLAVA – Nenápadne vznikajúca, ale mnohými netrpezlivo očakávaná strana Progresívne Slovensko je facebookovou obcou považovaná za ľavicovú. Hoci verejnosť ešte ani poriadne nevie, akým smerom bude strana orientovaná, účasť ľudí ako Ivan Štefunko (bývalý mladý ľavičiar) či Martin Dubéci v samom čele dnes ešte občianskeho združenia dáva tušiť, že v ekonomike asi nebudú raziť miklošovsko-sulíkovsku cestu. Nádej pre pravicového voliča horlivého po novej strane v Progresívnom Slovensku živil úspešný IT podnikateľ Michal Truban. Až do včera, keď sa od svojich niekdajších pravicovo-liberálnych postojov dištancoval. Ako keby to bola nejaká choroba.
Ak mám byť konkrétny, Truban sa dištancoval od libertarianizmu, ktoré označil za náboženstvo. Ak mám vysvetliť tento termín v skratke, libertarianizmus sa najmä v európskej terminológii zvykne zamieňať za anarchokapitalizmus, pričom obe sú extrémne krajné formy liberalizmu. Anarchokapitalisti chcú štát ako taký úplne zrušiť (a jeho právomoci preniesť do súkromných rúk), libertariáni chcú štát minimalizovať. Najmä ľuďom ako ja, ktorí sa hlásime k liberalizmu, títo ľudia lezú na nervy. Lebo vrhajú zlý tieň na celý myšlienkový smer a neraz sa správajú ako skutočná sekta (a každého, kto s nimi čo i len trochu nesúhlasí, označia za boľševika či neomarxistu). Dokonca tento týždeň, ešte pred Trubanovým blogom som im venoval na Facebooku status:
„Každý, kto sa hlási k liberalizmu, je konfrontovaný s jeho krajnou formou – anarchokapitalizmom, ktorý na Slovensku reprezentuje web Menej štátu. Je v poriadku, ak romantickej predstave o absolútnej slobode po úplnom zrušení štátu veria 19-20-roční mladíci očarení prvým rokom na výške. Ak tomu veria 30-roční ľudia, už mierne ošľahaní reálnym životom, tak niečo nie je v poriadku. Ak tomu veria ľudia už v zrelom produktívnom veku, tak je to smutné, mentálne zostali na úrovni dieťaťa. Anarcháči nie sú vhodní do akéhokoľvek praktického života. Snažia sa ťa presvedčiť o tom, že štát ťa vynucovaním platenia daní zotročuje a vytvára neslobodu, a pritom pri uplatnení ich infantlných vízií by vznikla nesloboda oveľa horšia ako v ktorejkoľvek totalite (tvoja osobná sloboda by siahala len po plot tvojho dvora, ak vôbec)“.
Nech sú však libertariáni (o anarcháčoch radšej nehovorím, nemá to zmysel) akýkoľvek, vždy som najmä vyhranených liberálnych ekonómov považoval za osvieženie verejnej diskusie. Nastavovali zrkadlo všetkým, ktorí chceli do nášho každodenného života (pracovného, osobného…) vniesť viac štátnych obmedzení. Kto ma skúsenosti či už len s obecnou, mestskou či nebodaj krajskou samosprávou, tak vie, že tie tendencie sú neuveriteľné. Nehovoriac o štátnej či európskej úrovni (kde sa napr. vytvárala iniciatíva, aby sa mohlo v celej EÚ predávať len trojuholníkové maslo). Slobodný trh je základnou premisou nielen pravicových liberálov, ale aj konzervatívcov.
Preto ma mierne šokovalo, ako Truban svoj blog vystaval. Založil ho na siedmich bodoch a hneď v prvom poprel všetko, čo kedysi verejne prezentoval. Zaútočil na svojich kolegov podnikateľov ako na stav. V úvode napísal, že mnohí z nich kradnú. V závere textu síce svoje vyhlásenia koriguje, nie je za regulácie a šikovných podnikateľov považuje za základný stavebný kameň spoločnosti. Ak však nie sú odtrhnutí z reťaze. A toto už je jazyk kovaného ľavičiara. Ak chceme hovoriť o kradnúcich podnikateľoch, musíme diskusiu jednoznačne vymedziť.
Hovoriť o kradnutí podnikateľov vo verejnej debate má zmysel, ak kradnú z verejných financií. A áno, v tomto prípade všetka česť Trubanovi, bol jednou z hlavných osobností, ktoré vystúpili proti predraženým štátnym zákazkám na IT služby (predraženie takmer o 1 mld. eur). Ale je v tomto prípade namieste hromžiť na podnikateľov, alebo skôr na politikov a štátnych úradníkov, ktorí takýto systém nastavili? Nebyť cieleného mrhania vo verejnej správe, nebolo by kradnúcich podnikateľov. Máme tu podnikateľov ako Široký, Brheľ či Poór, ktorý ani nevedia podnikať inak ako so štátom. Nie sú však za nich zodpovední ostatní podnikatelia ako stav, ale najmä celá ta chobotnica spočívajúca z politikov, sudcov a prokurátorov, ktorí existenciu takýchto „podnikateľov“ beztrestne umožňujú. V tomto prípade nezlyhávajú podnikatelia, ale štát.
Ďalšie body Trubanovho textu nie sú až také zásadné, resp. sú oprávneným výsmechom anarchokapitalizmu ako sekty. No z celku je poznať, že sa Michal Truban prispôsobil svojim kolegom zo vznikajúcej strany. Je otázne, či to je cielený pragmatizmus, keď Progresívne Slovensko chce využiť „dieru na trhu“ v politickej ponuke a vytvoriť ľavicovo-liberálnu stranu – a či u Trubana naozaj nastal taký zásadný názorový prerod. Nech je ako chce, už teraz je jasné, že Truban do strany pravicové ekonomické rácio neprinesie. Zostáva len čakať, či vznikajúca strana s úžasným mediálnym krytím bude naozaj hľadať vyváženie medzi pravicou a ľavicou, alebo pôjde o tvrdé sociálne inžinierstvo zasahujúce do osobnej roviny (žaloba za harassment, ak muž podrží žene dvere), alebo ekonomickej roviny (kvóty pre súkromné firmy pre zamestnávanie rôznych menšín). Či pôjde o rozumný prístup k EÚ alebo iba o slepé nasledovanie európskeho sna o spoločnej federácií.
No už dnes je jasné, že obrovské množstvo slovenských voličov nebude mať naďalej koho voliť.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli