BRATISLAVA – Hovorí sa o tom v podstate už od začiatku roka 2012 od vypunknutia kauzy Gorila. Očakáva sa vznik novej strany, o ktorej všetci snívame. Pri tom obrovskom sklamaní zo súčasnej politickej reprezentácie nebol priestor na novú stranu nikdy väčší (a niežeby sa o to za tých päť rokov nikto nepokúšal). No odvtedy sa situácia v slovenskej politike stabilizovať nepodarila, ba práve naopak, celá scéna je ešte rozbitejšia. Vyvstáva preto otázka, kto dokáže priniesť novú ponuku a či by naopak nebolo lepšie sa vrátiť k niečomu overenému, čo tu už raz bolo.
Na úvod si treba priznať, že nie málo Slovákov vidí nádej na obrodu celého spoločenského systému v Kotlebovej strane. Ja s tým nesúhlasím, dokonca bytostne, každým jedným pórom svojho tela. Ide mi skôr o hľadanie Mesiáša z demokratického spektra a preto nech sa voliči ĽSNS neurazia, tento komentár nie je určený ním (avšak priaznivci Kotlebu aj tak mainstreamové média nečítajú).
Už na začiatku spomínaného roka 2012, krátko po marcových voľbách sa začalo hovoriť o vzniku novej strany, ktorá spasí pravicu. Bola to vtedy legitímna myšlienka, lebo pravica bola totálne roztrieštená. Smer suverénne vyhral voľby so 44 percentami a druhé v poradí KDH získalo len niečo vyše 8 percent. Pravicový volič sklamaný Gorilou (a pravdu povediac aj Sasankou) vtedy volal po tom, aby čestní a protikorupční politici z Radičovej vlády opustili svoje materské partaje a vytvorili nový subjekt. Spomínala sa Iveta Radičová, Lucia Žitňanská, Ľubomír Galko či Daniel Lipšic.
Všetci dobre vieme, ako to dopadlo. Expremiérka zrejme správne prečítala situáciu, z politiky sa stiahla a vrátila sa do akademickej sféry. Daniel Lipšic, ako víťaz v kádéháckych preferenčných hlasoch (prekrúžkoval aj Figeľa) novú stranu reálne založil, ale skutočnú „novú väčšinu“ z nej neurobil. Stavil na bizarný program (priama demokracia, boj proti oligarchom, totálna sloboda slova) a nakoniec svoju politickú existenciu zachraňoval spojením s Matovičom (napokon jeho politickú kariéru pozastavila smutná udalosť). Lucia Žitňanská novú stranu nezaložila, naopak sa neúspešne pokúšala stať predsedníčkou SDKÚ, keď prehrala so županom Frešom. Po tom sa prekvapivo spojila s Bélom Bugárom a dnes jej nevadí sedieť vo vláde s Kaliňákom. Ľubomír Galko ako jediný zo spomínanej štvorice zostal vo svojej pôvodnej strane, ale svoj vtedajší imidž rázneho bojovníka proti korupcii si pokazil svojím ostrým slovníkom najmä na sociálnych sieťach. Na kandidátke SaS v minuloročných voľbách bol dvojkou, ale nakoniec skončil v počte krúžkov až štvrtý. Na konci minulého roka preto ohlásil, že prehodnotil svoju komunikáciu na Facebooku a odvtedy sa mierni.
Alfou i omegou nádejí pravice sa stalo hľadanie „novej SDKÚ“. Keď dnes vidíme, ako celá verejnosť rieši, či Richard Sulík je alebo nie je liberál – a čo vlastne musí správny liberál vyznávať, tak… Jednoducho dobre padne, ak tu je jedna pravicová, mainstreamová strana, ktorá nerieši nič také ako liberalizmus či konzervativizmus. Registrované partnerstvá? Dekriminalizácia? A či naopak… Zmluva s Vatikánom? Výhrada vo svedomí? Zabudnite… Do hodnotových vecí radšej nešpárať, tie len zbytočne rozhádajú ľudí. Stačí sa im šikovne vyhnúť a miesto toho riešiť len ekonomiku, prozápadné smerovanie Slovenska a spoluprácu v rámci EÚ.
Najbližšie k vytvoreniu „novej SDKÚ“ bol Radoslav Procházka. V prvom kole prezidentských volieb 2014 obstál nad očakávania dobre, tesne za druhým Andrejom Kiskom. Pohľad na volebnú mapu dával tušiť, že tento kresťanský demokrat nebude klasickým pravicovým politikom, keďže bodoval aj na severe či východe Slovenska. Tento úspech zužitkoval v podstate ihneď a založil stranu Sieť. Je nutné priznať, že dopyt po takejto strane tu bol a už hneď v prvom prieskume mali nad 13 percent.
Rekordné preferencie Siete boli niečo nad 17 percentami a aj keď jej rast spomalila Matovičova nahrávka, naďalej sa pohybovala v dvojciferných číslach a o Procházkovi sa hovorilo ako o potenciálnom premiérovi. Koniec gazdu pravice sa začal z dnešného pohľadu až komicky. Necelé dva mesiace pred voľbami posilnený alkoholom na plese Spišiakov naštrbil dôveru voličov tým, že pomerne arogantne hovoril o možnej povolebnej spolupráci so Smerom. Od tej chvíle už komunikoval veľmi čudne a nakoniec takmer všetkých svojich voličov nahnal k SaS či OľaNO. Po voľbách sa správal ešte čudnejšie, ale tu už bolo jasné, že s ledva päťpercentnou stranou už gazdom pravice nikdy nebude. Procházka, ktorý mal paradoxne najlepšie šance stať sa lídrom pravicového spektra, tak zlyhal nie na politickej, ale osobnostnej nekvalite. Pritom nikto nemal najväčší potenciál za ostatné roky ako on.
Ako o lídrovi pravice sa po voľbách hovorilo o Richardovi Sulíkovi. Je to oprávnené, lebo SaS skončila vo voľbách po Smere ako druhá a doteraz sa na tom mieste v prieskumoch drží. No to je spôsobené najmä absenciou ďalších relevantných subjektov na pravej strane. SaS nie je mainstream a preto nemá potenciál vytiahnuť to napr. nad 20 percent. Síce celý týždeň po voľbách to vyzeralo tak, že Sulík sa stane premiérom a odvtedy je tomu naozaj aj prispôsobená sebavedomá rétorika. Pred voľbami však nikto v SaS nevedel, či prekročí vôbec päť percent, reálne predseda strany hovoril na mítingoch o siedmich percentách. O premiérskej stoličke sa mohlo len snívať, už len pomyslenie na ministerstvo financií vyznievalo odvážne. Kto vie, ako by SaS dopadla vo voľbách, keby sa Procházka nenacengal na spomínanom plese. Preto sú súčasné preferencie príjemné a isto hrejú, ale po prípadnom vzniku nových subjektov sa SaS zrejme vráti na svoje pôvodné hodnoty (8-10 %).
Ľudia sú starých tvárí už prejedení a preto sa obhliadajú po politických panicoch, ktorí založia stranu snov. Vieme, že minimálne jedna nová partaj vznikne. Bude to Progresívne Slovensko, resp. ľudia, ktorí sa momentálne nachádzajú v rovnomennom občianskom združení. O tejto potenciálnej strane sa hovorí ako o ľavicovej, hoci už teraz sa v jej pozadí pohybujú viacerí úspešní podnikatelia a presvedčení pravičiari ako Michal Truban. Bude preto zaujímavé sledovať, či v celkovej orientácii zvíťazí práve takýto prúd alebo skôr ten ľavicový, Štefunkov. Je to pritom životne dôležité, lebo ak by strana zastávala to, čo európski ľavičiari, tak by to bolo pre krajinu hotovou pohromou. Bude takisto zaujímavé sledovať, ako sa pod jednou strechou zmestia toľké silné egá. Ak by Progresívne Slovensko zostalo iba pri doteraz prezentovaných menách, tak je jasné, že ľudová strana by z toho nebola. Len ťažko by oslovilo ľudí v hladových dolinách. Chýba pritom výraznejšia tvár, ktorá nie je známa len bratislavskej kaviarni.
Najviac sa však diskutuje o tom, či do výkonnej politiky vstúpi prezident Kiska. Podľa všetkého jeho pôvodný plán sa rovnal tomu Procházkovmu. Pred prezidentskými voľbami napriek úspešnému podnikaniu a filantropii bol prakticky neznámym človekom a voľby ho mali skôr zviditeľniť pre širšiu verejnosť a pripraviť pôdu pre vznik novej strany. Hoci ako prezident dokázal opakovane príjemne prekvapiť (a ísť neraz proti väčšinovej mienke), dôvodom vstupu úspešného podnikateľa do politiky isto nie je ceremoniálna funkcia. Andrej Kiska zjavne chce meniť túto krajinu a ak by som si mohol dnes staviť, dal by som peniaze na jeho vstup do straníckej politiky. Uvažuje sa v tejto súvislosti už spolupráci s Progesívnym Slovenskom, avšak prezident ich nepotrebuje a v konečnom dôsledku zastáva otrochu odlišné hodnoty ako tamojší predstavitelia.
Keď sa už roky čaká na to, ako sa rozhodnú zakladatelia ESETu (ktorí medzitým založili Nadáciu Zastavme korupciu), pre Andreja Kisku by mohli byť vhodným spojencom. Navyše pri popularite prezidenta sa prípadného založenia strany musí obávať najmä Robert Fico, keďže Kiska je populárny u nemalého percenta voličov Smeru. Z toho dôvodu je zrejme Kiskovo konečné rozhodnutie životne dôležité, lebo nikto iný nemá potenciál brať aj takéto hlasy.
Idealisti však v slovenskej politike dlhodobo nikdy neuspeli. Viacerí ľudia z môjho okolia začali pri pohľade na nevypočítateľnosť a radikalizáciu súčasnej politickej scény nostalgicky spomínať na Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Ak sa hovorí o politike ako o umení možného, tak títo dvaja sú skutočnými umelcami. Bola tu Gorila, kupovanie poslancov, skupinka, vláčiky, Branisko… Avšak bývalým lídrom SDKÚ sa nedá uprieť snaha posunúť snahu do lepšej spoločnosti a veľký ekonomický drajv. Keď vidíme súčasné strany, ktoré sa štiepia na na hlúpostiach, Mikuláš Dzurinda bol naozaj majstrom, ktorý všetky nesváry nejako uhral. Politika v tom období bola profesionálnejšia a riešili sa skutočné hodnoty. Dzurinda aj Mikloš sa začínajú v poslednom období ozývať čoraz hlasnejšie a preto ich návrat nie je nereálny. Môžeme sa baviť o tom, či by vo vyspelejšej krajine (alebo dokonca aj v Rumunsku) nesedeli aktéri Gorily v base, avšak doteraz nepomohol krajine nikto tak ako oni. V umení možného sme tu zatiaľ lepších nemali.
Je ťažké odhadnúť, či slovenskou politikou budú v najbližšom období hýbať staré alebo nové tváre. Najpravdepodobnejšie pôjde o kombináciu oboch. Dôležité bude však vrátiť politiky hodnoty a nerozsypať sa pri prvom vážnejšom spore.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli,