BRATISLAVA – Slovenská politika je od volieb rozbitá, s účasťou dvoch bizarných strán v politike, ktoré výrazne komplikujú vznik alternatívy k dnešnej vládnej koalície. Naproti tomu situácia v Českej republike je krištáľovo prehľadná. Je tam jeden dominantný Babiš, ktorý si po tohtoročných voľbách bude vyberať koaličného partnera. Nebolo by aj nám treba takého politika, ktorý by stabilizoval politickú situáciu u nás na Slovensku?
Ak mám pravdu povedať, v roku 2013 som sa bratom Čechom čudoval, že dopriali výborný volebný výsledok slovenskému oligarchovi. Navyše, Andrej Babiš hovorí po česky horšie ako svojho času Husák. No popri Tomiovi Okamurovi nebude v českej politike pôsobiť exoticky asi žiaden Slovák. A ako sa ukazuje, Čechom typicky slovenská prostorekosť zjavne imponuje.
Avšak pre slovenského voliča by nemala byť Babišova politická dráha zaujímavou len preto, že odtiaľto pochádza. Trendy slovenskej a českej politiky sa totiž zvyknú často prekrývať. Je otázne, či sa česká scéna tak zradikalizuje ako tá slovenská alebo naopak mi prejdeme k českému modelu. Čím by mohol byť Babiš inšpiratívny?
Štart jeho politickej kariéry posvätila situácia v Česku v roku 2013. Tamojšia pravicová koalícia hanebne padla podobne ako Radičovej vláda. Pravicové strany boli vnímané ako korupčné, čo vytvorilo priestor Babišovi. Ten teraz, po štyroch rokoch vládnutia berie hlasy ako pravici, tak aj ľavici a jeho strana ANO za ostatný rok konštantne dosahuje 30 percentné preferencie. Môže byť však Babiš vnímaný ako protikorupčný politik?
Určite nie. Mantrou volebnej kampane ANO z roku 2013 bola veta, že „Štát sa má riadiť ako firma“, keď Babišovi voliči túto poučku omieľajú na Facebooku dodnes. Je to hlúposť hneď z niekoľkých dovodov.
Babiš totiž svoj holding Agrofert nikdy ako tradičnú firmu neriadil. Oligarchom dnes zvykne nazývať každého bohatšieho podnikateľa. Skutočnou definíciou toho slova by však malo byť „podnikateľ, ktorého biznis je založený na odvetví závislého od podpory štátu, keď následne obrovskou finančnou mocou korumpuje politikov“. Toto Babiš do bodky spĺňa a vždy spĺňal. Jeho poľnohospodársku firmu od začiatku štedro dotovala nielen Česka republika, ale aj Slovensko prostredníctvom prvej Ficovej vlády. Jeho podnikateľský vzostup bol založený nie na trhovom princípe (a teda na poctivej konkurencii), ale na dobrých vzťahoch s politikmi, ktorých spoznal ešte ako člen KSČ či ako agent ŠTB.
Ak by však aj Babiš išiel do vlády z firmy, ktorá svoj úspech založila ma poctivom podnikaní (ako napr. ESET či Lunter), stále by nemohol tvrdiť, že štát je dobré riadiť ako firmu. Lebo ani malé okresné mesto nie je tak možné viesť. Ak ste na čele spoločnosti, ktorú dokonca aj vlastníte, môžete všetky rozhodnutia prijímať prakticky ihneď. Ak však chcete ako primátor predať nejakú starú budovu, ktorú mesto vôbec nepotrebuje (a takto nadobudnuté financie ihneď minúť na ďalšiu investíciu), tak máte smolu. Toto patrí do kompetencie zastupiteľstva, ktoré sa napr. v Bratislave koná raz mesačne a dokonca napr. v Senici iba raz za dva mesiace. Na úrovni vlády funguje suverenita rozhodovania ešte obmedzenejšie, obzvlášť, ak je koalícia zložená z viacerých strán.
Andrej Babiš sa však ani náhodou nemohol stať antikorupčným politikom. Ešte pred voľbami sa dostal do obrovského konfliktu záujmov, keď podobne ako Penta na Slovensku poskupoval takmer všetky relevantné české média. Politická prax dala za pravdu skutočnému zámeru tohto obchodu – Babišove média píšu o kauzách jeho ministrov menej odvážne ako o politikoch iných strán. Navyše, jeho holdingu Agrofert sa po vstupe ANO do vlády začalo mimoriadne dariť, príjmy raketovo išli hore a najmä štátne dotácie vzrástli niekoľkonásobne.
Tým je zodpovedaný aj ďalší mýtus a to, že bohatý človek ide do politiky niečo urobiť, lebo kradnúť už nepotrebuje. Ako vidíme, takáto motivácia nie je podmienená predošlou výškou majetku.
Česká verejnosť je Babišovi napriek tomu stále naklonená. Nemôže za to iba nadpráca (jeho) médií. ANO narozdiel od ostatných strán v predošlých voľbách disponovala neporovnateľne vyšším rozpočtom, za čo si mohla dovoliť lepšiu kampaň nielen rozsahom (viac bilbordov, inzercie v novinách…), ale aj kvalitatívne. Babiš si narozdiel od ostatných strán svoj moderný marketingový tím ponechal a pracuje s ním nonstop ďalšie štyri roky.
Zameral sa preto aj na Facebook, čo je médium, kde sa môžu presadiť aj nemajetnejšie strany. Je pravdou, že jeho marketéri dokázali urobiť z jeho nevýhody veľkú výhodu. Babiš okrem toho, že doteraz hovorí veľmi zle po česky, má aj „sedliacky“ prejav. Už voľbách na mítingoch každý príhovor začínal tým, že nie je dobrý rečník. Ľuďom bolo také priznanie sympatické. Aj naďalej si však udržiaval svoj neformálny imidž, keď volič má pocit, že ten miliardár Andrej je vlastne jedným z nich. Jeho komunikačný tím v tomto občas prestrelil, ako napr. keď sa Babiš na Facebooku chválil fotkou z pisoáru na hudobnom festivale, kde si mal radu vystáť ako každý iný.
Avšak, Babiš neformálnym prejavom nemaskuje len svoju komunikačnú neobratnosť, ale aj netransparentné konanie v politike. Čerstvý prípad, keď začiatkom tohto roku sa prejavila kauza, že Babiš kúpil dlhopisy oslobodené od daní od vlastného Agrofertu v hodnote 1,5 mld. korún. Novinári zistili, že jeho legálne príjmy od roku 1993, keď začal podnikať nedosahujú takúto výšku (ale iba 1,1 mld. korún). Babiš sa začal brániť a postupne médiám uvádzal stále nové cifry ohľadom svojich príjmov. Celé to zaklincoval priznaním, že on svoje osobné financie nikdy nepočítal (čim samozrejme nevysvetlil, odkiaľ na nákup dlhopisov zobral).
Priznanie, že Babiš svoje financie nikdy nepočítal, preletelo českým internetom, na Facebooku sa vyrojilo množstvo paródií. Na to Babiš opäť reagoval sugestívnym videom na svojej fanpage, kde sa spovedá, že vyrastal v chudobnej rodine, kde mu rodičia nedali nič zadarmo a preto musel už v mladosti brigádovať a ťažko pracovať. Odvtedy má iný vzťah k peniazom, ktoré pre neho nie sú najdôležitejšie a nepočíta ich. Samozrejme, tým opäť odbočil od merita veci, a to pôvod financií, za ktoré dlhopisy nakúpil. Na moje prekvapenie jeho verní voliči mali k tomuto videu pozitívne komentáre a na neprajníkom tvrdo útočili. Mne sa páčila reakcia jedného diskutujúceho, ktorý použil povestný český humor:
„Ja pánovi ministrovi financií, ktorý nepočíta peniaze, verím. Zbieral lopty a vozil mlieko, bavlnu… A to, že sem tam nejaká miliarda nesedí? Veď to robí pre ľudí!
…. spamätajte sa“.
Áno, politické trendy na Slovensku a v Česku sa zvyknú kopírovať. No potrebujeme vlastného Babiša? Nie. Takýto trend by nebol krokom vpred, ale skôr naopak. S vlastnými korupčníkmi a oligarchami totiž máme skúsenosti dosť.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli,