BRATISLAVA – Klubová diskusia Michala Havrana s Richardom Sulíkom mala byť veľkou udalosťou. Punc prestíže dodával fakt, že lístky priamo do klubu Nu Spirit sa rýchlo vypredali a „plebs“ bol odkázaný na stream.
Ja som v čase konania diskusie cestoval a tak som si ju zhliadol až v archíve s niekoľkohodinovým odstupom. Keďže som dovtedy stihol prečítať vášnivé komentáre ľudí, ktorí to sledovali naživo, moje očakávania sa ešte zvyšovali. Keď som si o polnoci konečne sadal k počítaču, mal som pocit, ako keby som bol v kine na premiére, pričom som už poznal reakcie divákov z predpremiéry. Avšak celková úroveň debaty bola sklamaním.
Táto konfrontácia bola mediálne zaujímavou pre súdny spor, keď Sulík koncom minulého roka zažaloval Havrana za to, že ho označil za „trapnúčkého fašistu“. Diváci zrejme očakávali, že diskusia prinesie jasnejšie odpovede na otázky, čo je to vlastne fašizmus, kde siaha sloboda slova a čo všetko musí verejný činiteľ zniesť.
Vopred musím priznať, že som v danom spore zaujatý, lebo s Richardom Sulíkom som sa už dvakrát ocitol na jednej kandidátke. Hoci s ním nesúhlasím v politických otázkach na sto percent, uznávam jeho kvality ako politika a ekonóma. No Michala Havrana poznám ako intelektuála, ktorý dokonale ovláda ako písané, tak aj hovorené slovo (a v niektorých kultúrno-etických otázkach mám k nemu blízko). O to viac ma prekvapilo, aký štýl komunikácie v diskusii zvolil.
Ako už bolo pretraktované na sociálnych médiách, Havran pôsobil arogantne a nadradene. Je v poriadku mať širokú slovnú zásobu, mať načítaných filozofov od neviem ktorého storočia. No nie je v poriadku sa kvôli tomu cítiť intelektuálne nadradene a vykresľovať oponenta ako hlupáka vrátane jeho sympatizantov.
Richard Sulík neštudoval teológiu či filozofiu, nepozná celú tvorbu Spenglera či Evolu. Sulík však ako vyštudovaný ekonóm by mal zrejme väčší prehľad o Hayekovi, Keynessovi, Friedmannovi, Misesovi či Smithovi. Ak by došlo na preberanie ekonomických poučiek, či nebodaj na rozoberanie jednotlivých nástrojov ekonomiky do hĺbky, Havran by podľa všetkého nevyšiel z tejto debaty ako intelektuálne nadradený.
Pritom takáto hra „kto má väčšieho pipíka“ je nezmyselná. Ani prípadná intelektuálna či vedomostná prevaha nehovorí nič o tom či je daný človek kvalitným politikom, novinárom a či je vôbec spôsobilý účastniť sa verejnej diskusie. Každý má svoje intelektuálne ego, ale je nevhodné a hlúpe ho vyťahovať na verejnosti (v tomto prípade sa paralely s istými časťami tela zdržím). Keď idem s kamarátmi na pivo, môžem sa cítiť akokoľvek sčítanejší a inteligentnejší, nebudem im to dávať najavo. Sám by som vyznel ako idiot. Robiť to na globálnej úrovni je miliónkrát horšie. Elitárstvo bolo, je a aj bude vždy otravné a môže za mnohé celosvetové spoločenské problémy ostatných rokov.
Pritom Havran ako pomyselná intelektuálna megaautorita sa tak vôbec nesprával, používal prvoplánové urážky, štekal na Sulíka a gestikuloval horšie než Andrej Danko pri odovzdávaní štátnych vyznamenaní. Vrcholom bolo, že často sa štylizoval do pozície druhého moderátora (čo mu Lukáš Fila bezradne toleroval) a sám sťa policajný vyšetrovateľ na výsluchu spovedal Sulíka. Bol som až šokovaný, že Havran túto diskusiu absolútne emocionálne nezvláda, pritom sám má s tou istou scénou skúsenosti ako moderátor, kde mu to ide o poznanie lepšie. Keď moderoval podobnú diskusiu Juraja Smatanu s Tiborom Rostasom, tak bol výborný.
Najväčším prekvapením však pre mňa bolo, že Havran trval na tom, že Sulík je fašista. Opäť to asi súvisí s jeho egom, ktoré by neznieslo, že sa mohol mýliť či prestreliť. Znova sa intelektuálne nadradene vysmial všetkým tým, ktorí fašizmus vnímajú len v historickom kontexte a jeho nositeľov si stotožňujú iba s Hitlerom, Mussolinim či Tisom. Ešte dodatočne na Facebooku radšej hovoril o kultúrnom fašizme. Avšak kultúrny fašizmus patrí rýdzo do terminológie ľavicových intelektuálov, ktorí ním označujú všetkých, ktorí neľúbia politickú korektnosť.
Bohužiaľ, za ostatné roky došlo k neskutočnej devalvácii toho pojmu a je jasné, komu to pomáha. Ruská propaganda hovorí o ukrajinskej vláde ako o fašistickej. Kotlebovci označujú za fašistu Kisku. Vaský označuje za fašistu Osuského. Havran označuje za fašistu Sulíka. Pri takej záplave fašistov sa tí skutoční stratia a pre verejnosť zostanú ako trochu rázovití, ale za to udatní chlapci, ktorí bránia túto krajinu. Ak sa slovo „fašista“ stane len bežnou nadávkou v našom slovníku, tak ľudia stratia obozretnosť voči tým, ktorí obdivujú holokaust a Hitlera považujú za ľudomila.
Obrovským faulom bolo tvrdenie, že Havranov status s „trapnúčkym fašistom“ nevznikol ako reakcia na Sulíkov blog o bielom heterosexuálnom mužovi. Havran dokonca tvrdil, že ten článok predtým ani nečítal. Je to jeho vedomé klamstvo, keďže oba texty vznikli 7. novembra, Havranov pár hodín po tom Sulíkovom. Z kontextu je zrejmé, že Havran priamo reaguje na obsah z blogu. A hoci sa včera snažil pôsobiť osvieteným dojmom, ktorý fašizmus chápe komplexne a „kontextuálne“, pravdou je, že Sulíka odsúdil ako fašistu na základe povrchných kritérií.
Ďalšou témou diskusie, na ktorej si média celkom nepochopiteľne pochutili, bolo Sulíkovo údajné priznanie, že nie je už liberál. Je pravdou, že to mohol dovysvetliť, ale z diskusie bolo zrejmé, že hovorí o liberalizme v európskom kontexte, resp. v kontexte Európskeho parlamentu (EP). V ALDE, liberálnej frakcii v EP sa podľa mojich výpočtov nachádza ani nie 40 percent pravicových strán, väčšinu tvoria ľavicové a centristické partaje. Tým celkom určite neleží na srdci sloboda podnikania a jednotlivca, v mnohom sa stotožňujú práve so sociálnymi demokratmi. Navyše sú to strany, ktoré chcú čoraz viac prehlbovať centralizáciu EÚ, pričom samotná ALDE má vo svojich stanovách, že jej cieľom je európska federácia. Ak sa Richard Sulík necítil v takej frakcii komfortne a hlasoval väčšinou inak ako ostatní členovia, tak je úplne pochopiteľné, že z ALDE vystúpil. Liberalizmus nie je len jeden. Ak chceme Sulíka označovať ako libertariána, prosím. Pravdou je, že je to naďalej človek, ktorý má v programe dekriminalizáciu či registrované partnerstvá.
Havran označil za fašistický dnes už slávny Sulíkov výrok o tom, že „islam nie je kompatibilný s našou kultúrou“. Havran ako intelektuálne veľmi zdatný a sčítaný publicista isto vie o názorovom spore filozofov Fukuyama vs Huntington. Koniec koncov, učia o ňom vysokoškolákov snáď na všetkých humanitných odboroch. Fukuyama vo svojom diele Koniec dejín a posledný človek tvrdí, že pádom železnej opony dejiny prakticky končia a liberálna demokracia bude postupne uplatnená vo všetkých krajinách. Naopak Huntington vo svojej knihe Stret civilizácii predpovedá, že civilizácie budú navzájom neustále súperiť, a to najmä Západ a moslimský svet.
Asi nemožno zodpovedne odpovedať na otázku, či je vôbec možné uplatniť liberálnu demokraciu v niektorej z moslimských krajín. Pravdou však je, že napriek pokusom sa to zatiaľ nikde nepodarilo. Najbližšie tomu bolo v sedemdesiatych rokoch v Iráne, avšak tamojšieho šáha Pahlavího inštalovali USA a Veľká Británia. Hoci kultúrne bola krajina liberalizovaná, Pahlaví vládol autokraticky a korupčne. To vyvolalo v roku 1979 krvavú islamskú revolúciu a Irán bol prebudovaný do podoby, ako ho poznáme dnes.
Iná svetlá výnimka v moslimskom svete, Turecko, kde liberalizácia započatá začiatkom dvadsiateho storočia generálom Atatürkom, spľasla minulý rok, keď Erdogan zinscenoval vojenský puč, vďaka čomu sa zbavil svojich politických oponentov. Ak dnes nevieme ako o demokratickej krajine hovoriť o Rusku, o súčasnom Turecku to už nemôžeme povedať ani náhodou.
Samozrejme, fakt, že liberálna demokracia nie je aplikovateľná v moslimských štátoch neznamená, že islam nie je kompatibilný s našou kultúrou. Aj praktizujúci moslimovia žijú po celej Európe a Amerike, sú úspešnými lekármi, inžiniermi, ale aj manuálnymi pracovníkmi. Avšak keď v autentickom moslimskom svete zjavne nie je dopyt po liberálnej demokracii, je otázne, aké by boli politické nároky moslimov vo svojich nových európskych krajinách, ak by mali dostatok voličov. Stačí si pozrieť, aké bigotné nápady majú kresťanskí politici – zákaz umelého oplodnenia či náhradného rodičovstva. Nehovorím, že sa so Sulíkovým výrokom o nekompatibilite islamu s našou kultúrou celkovo stotožňujem, ale fašistickým nie je. Huntington a ani jeho stúpenci za fašistov považovaní nie sú.
Zaiste, ani Richard Sulík nebol v diskusii dokonalý, hoci výkon Michala Havrana ma zarazil väčšmi. Na rozdiel od Havranovej intelektuálnej nadradenosti zvolil Sulík jednoduchší komunikačný štýl, čomu ho naučila politická realita. Uznávam, že ani jedno a ani druhé nemuselo pôsobiť najlepšie.
Sulíkovo prirovnanie islamu k fašizmu bolo riadnym výstrelom mimo. Taktiež aj konštatovanie, že je len jeden islam. Drvivá väčšina moslimov nenávidí ISIS. Veď Islamský štát má na svedomí najmä moslimské životy. Pre nás je ISIS „len“ potenciálnou hrozbou zvonku, ale ak niekto má svoju vieru úprimne rád (ako ju majú radi aj mnohí kresťania, hinduisti…), tak ho musí veľmi bolieť, ak fanatici v mene Boha vraždia. S fašizmom je porovnateľný radikálny islam v podobe ISISu a nie bežný, veriaci moslim.
Argumentačným faulom bolo aj Sulíkovo označenia Havrana za „huliča“. Je pravdou, že podobné podpásovky používajú Smeráci či Kotlebovci voči politikom SaS a je neprípustné klesnúť na ich úroveň. Z ďalšieho plynutia diskusie bolo však vidieť, že Sulík si ten prešľap uvedomil a ďalej to už nezopakoval.
Suma sumarum, bola to diskusia veľmi nervózna. Všetci traja aktéri, vrátane moderátora Filu, občas zle skloňovali či habkali, hoci obyčajne sú zdatnými rétormi. Tlak nervov bol zrejmý. No bola to maximálne prehliadka toho, kto ako zvláda emócie. Obsahovo si z diskusie nič neodnášame. Snáď len to, že termínom „fašista“ je od teraz možné mrhať ako sa nám len zachce. A zrejme sa tak aj bude diať.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli, v roku 2016 kandidoval do parlamentu za stranu SaS