„Neverím v princíp kolektívnej viny. Verím však v princíp kolektívnej hlúposti.“
Anonym
Tak som si myslel, že si konečne oddýchnem. Manželka sa doliečuje v Bratislave, deti sú v Tatrách. Takže, keď sa postarám doobeda o kone, psov, mačky a zajaca, vybavím telefonické príkazy manželky a večer nakŕmim psov, kone, mačky a zajaca (a dcérinho potkana), tak mám čas pre seba. Na koni jazdiť stále nemôžem, keďže som si pred pár týždňami vykĺbil veľmi bolestivo rameno. Nie, nie. Nie, nespadol som z koňa. Hoci, bolo by iste monumentálno-epické tvrdiť napríklad: „Nočný jazdec (ja) cválal po úzkej lesnej ceste. Búrka osvetľovala víchrom nahnuté stromy ako vo dne a nemilosrdný lejak mu (mne) šľahal do tváre. Jeho hrdý žrebec statočne čelil prívalom vody a niesol svojho jazdca (mňa) bližšie a bližšie k bezpečiu domova. Ostávalo zopár sto metrov. Ušľachtilé zviera inštinktívne vedelo, že už je blízko… Ale nedošli! Bleskom rozčesnutá stará jedľa na nich dopadla v okamihu, kedy koniec lesa bol aj v hustej tme a búrke nadohľad. Hrubý konár, na ktorom ešte pred chvíľou hniezdil hrdý slovenský orol (nie je to už trochu prehnané?) na nich spadol a od potu a dažďu zmáčaného jazdca (mňa) trafil presne do ramena…“
Realita však bola trochu iná. Omnoho ponižujúcejšia. Je o mne známe, že keď ráno vstanem, nachádzam sa v stave akéhosi polovedomia a akútne si musím dať minimálne dve dvojité kávy. Aby som vôbec mohol začať myslieť. Tak som aj toho dňa vyliezol v spomínanom polovedomí zo spálne a moje myšlienky sa uberali výlučne smerom ku kávovaru v kuchyni. Akurát som v tom stave zabudol, naozaj neviem prečo, že zo spálne do kuchyne sa ide dolu schodmi. Jednoducho povedané, strepal som sa zo schodov a vykĺbil si rameno.
Takže žiadny monumentálno-epický príbeh hodný muža s veľkým M. Však vidíte sami. Toto je senilné. Radšej poďme k veci.
Moje zádumčivé letné ničnerobenie okolo zvierat vyrušil článok nemeckého týždenníka Die Zeit. Teda, čítal som iba jeho interpretáciu.
Aby ste ma pochopili. Vôbec by mi nevadilo, ak by autor kritizoval Fica kvôli neschopnosti/neochote riešiť korupciu v krajine, školstvo, zdravotníctvo. Dokonca by som akceptoval aj kritiku ignorácie požiadaviek záhradkárov, alebo kritiku za to, že nemáme curlingový štadión. Ide tu o iné. Autor totiž tvrdí, že v rámci EÚ je „demokracia na hrane“ v Poľsku, Maďarsku a na Slovensku. No. Tak toto je sila. Die Zeit je liberálny týždenník. Aspoň za taký sa vydáva. Veľa, veľa, veľa politikov, novinárov, aktivistov a ja neviem koho ešte, sa tu vydáva za liberálov. Pričom o liberalizmus ani nepáchli.
Dnes sa liberalizmus, žiaľ, interpretuje ako možnosť bezbrehej kritiky všetkého, čo nie je v súlade s názorom kritikov. Pokiaľ je to potrebné, prečítajte si predchádzajúcu vetu viac krát. Nepomýlil som sa, myslím to tak, ako je napísaná.
Veľa z tých, ktorí sa dnes hlásia k „liberalizmu“ sa tvária, ako keby oni jediní mali patent na rozum. A najmä na to, čo sú ľudské a občianske práva. Do prirodzených radšej nezabŕdajú, tie sa zo svojej podstaty totiž nedajú upravovať (teda, možno sa od nich dočkáme aj toho, že dajú). Oni najradšej o nich ani nehovoria. Ale mali by. (Zámerne tu dosť stritkne oddeľujem prirodzené práva od ľudských, hoci si uvedomujem, že to nie je celkom korektné. Robím to však kvôli tomu, aby niekomu nenapadlo vydávať niektoré ľudské práva za prirodzené. Problém totiž je, že vidíme snahy niektoré ľudské práva redefinovať, napr.: sloboda myslenia, svedomia a náboženstva, zákaz diskriminácie, právo uzavrieť manželstvo… Prirodzené právo tak chápem aj ako to, čo je možné, nie ako to, čo je dané napr. zákonodarstvom.)
Veľa z tých, ktorí sa dnes hlásia k „liberalizmu“ vymýšľajú nové a nové „práva“, aby potom mohli vznášať obvinenia, že ich niekto porušuje. Pričom sa odvolávajú na nimi vymyslené práva. Pokiaľ vám to niečo pripomína, máte pravdu. Je to excelentná tautológia.
Milí priatelia, mohol by som pokračovať, ale už som dostal výtky, že píšem príliš dlhé texty. Ale neodpustím si jednu hádanku. Hádajte, kto je autorom nasledujúcej myšlienky (skrátené):
„Ako je všeobecne známe, vláda ľudu podlieha nedostatku vysokej úrovne duševných schopností vo vyššej miere, ako ktorákoľvek iná (vláda)… Demokracia má čo robiť, aby si zaistila potrebnú mieru duševných schopností, ktorá by stačila pre jej vlastné pôsobenie“.
Zámerne vám ešte nepoviem, kto je autorom citátu. Poďme ho posúdiť. Autor nám teda hovorí, že najväčšie riziko demokracie je v tom, že voliči a ani ich zvolení zástupcovia, nemusia mať dostatočné intelektuálne schopnosti na zvládnutie samotnej demokracie. Aby som to ešte zjednodušil – nie je vylúčené, že demokracia sa zvrhne na vládu blbcov volených blbcami. Ecce!
Predložte teraz tento citát dnešným „liberálom“. Ak ho vôbec pochopia, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vám budú tvrdiť, že autor je buď pravicový extrémista (k tomu sa ešte dostanem), alebo obmedzený paleokonzervatívec. (Najlepšie ešte aj katolícky.) Nie, nie, milí priatelia, autorom citátu nie je napr. Nikolaj A. Berďajev…, ako by si niektorí z vás, tí „liberálni“, radi mysleli. Jeho autorom je jeden z otcov moderného liberalizmu, John Stuart Mill. Citát je z diela „Úvahy o vláde ústavnej“. (Mimochodom, keď som svojho času zistil že J. S. Mill hovorí aj o „zastupiteľskej aristokracii“, skoro som sa stal liberálom. Ale to som bol ešte mladý.) Samozrejme, všetko sa vyvíja, aj Millov liberalizmus. Ale asi sa v hrobe obracia, keď vidí, kam. Vlastne nie. Keď počuje, kto každý sa k liberalizmu hlási a argumentuje ním.
Toľko len na ilustráciu. Samozrejme, príklad mnou uvedený môže byť na niekoľkoročnú diskusiu, ale ide o iné. Ide mi o to ukázať vám, že títo naši (naši=európski) „liberáli“ vôbec nie sú liberálmi. Sú to boľševici. Nemusia sa hlásiť rovno k Aurore. Stačí, že používajú boľševické metódy. Niektoré som už popísal vyššie. Podobne, ako boľševici, aj títo menia zmysel slov. O tom som písal prednedávnom. Ale navyše, nabaľujú aj to, čomu hovoríme „ľudské práva“. Porovnal by som to ku vkusnému gypsovému levíkovi, ktorého si postavíte pred bránu vášho podnikateľsko-barokového príbytku. Váš levík má tak cca. 1 meter na výšku. To sa vám zdá normálne, nebije to do očí, ale má to ten neopakovateľný gypsovo-gýčový šmrnc. A čo je hlavné, neprehliadne ho žiadna návšteva. Ale čo sa nestane. Keď to uvidia vaši susedia, aj oni chcú gypsového levíka. Ale ten ich už nemá iba jeden meter. Sused vedľa má gypsového leva 1,5 metra vysokého. A na konci ulice to skončí tak, že gypsový lev má veľkosť mamuta. A vy ste zrazu mimo normy. Ste iný. Menejcenný. Pritom sa u vás nič nezmenilo. Váš gypsový lev má stále jeden meter. To je to. Ani ja napríklad roky nemením svetonázor. Roky si myslím, že som normálny. A zrazu zistím, že nie som. Zrazu zisťujem, že ako čas plynul stal som sa xenofóbom, ale aj homofóbom, islamofóbom, rómofóbom, antifeministom… Skrátka netolerantným. Zaostalým. Nemoderným. A ja neviem, čo ešte. Vtip je v tom, že ja som v svojom svetonázore ani prstom nepohol. Ja si vlastne už dosť dlho stále myslím to isté. Pred desiatimi rokmi som nebol xenofób…, dnes som, pričom stále mám tie isté názory. Skrátka, moje okolie niekam uletelo. Som iný, menejcenný, lebo môj gypsový lev nie je veľký ako mamut.
Samozrejme, mohli by ste argumentovať prirodzeným vývojom spoločnosti. Napríklad – niekedy bolo normálne, že sa zabíjali gladiátori v aréne. Že boli otroci. Že v istých častiach sveta, ľudia jedli ľudí. Dnes je to neprípustné. Lebo sa civilizujeme, máme ľudské práva. Súhlasím. Na 100%. Naozaj. Len viete v čom je rozdiel? Popísané príklady z minulosti totiž popierali prirodzené práva človeka. Ako napr. právo na život. Tak je len a len dobré, že sme prestali s gladiátorskými zápasmi, že nekupujeme v nákupných centrách otrokov (napríklad v Auparku) a pod. Ale rozdiel je v tom, že teraz sa už nebavíme o prirodzených právach. Zrazu sa nám záhadne začalo nabaľovať to, čomu hovoríme „ľudské práva“. Aj keď nie vždy priamo z definície, ale požiadavkami, alebo odvodene. Zakrýva sa to potom deklaráciami, dohodami a pod. Skrátka, niekto si tu urobil z „ľudských práv“ skákací hrad, ktorý nafukuje tak silno, ako vysoko potrebuje vyskočiť.
Trochu som odbočil od nášho milého autora v Die Zeit. Inak, toto je moja choroba. Najhoršie je to vraj v televíziách. Moderátor sa ma niečo opýta a kým sa dostanem k otázke, relácia skončí. Aspoň to mi tvrdí moja manželka. A tá sa nemýli. Nikdy! No a úplne trápne je, keď si sám predložím problém, o ktorom idem písať, a píšem o inom. Lenže – všetko so všetkým súvisí. Takže ešte raz. Die Zeit. Autor príspevku si evidentne myslí, že tri krajiny V4 majú vládu blbcov, zvolenú blbcami. Určite vychádza z historickej skúsenosti svojej krajiny, kde demokracia skončila totalitou. Ďalej vychádza z toho, že západná civilizácia (lepšie povedané to, čo pod ňou rozumejú európske ľavicové elity) sa momentálne nachádza v konečnej, najdokonalejšej a nemennej fáze svojho vývoja a všetko, čo sa len trochu odlišuje, je totalita, diktatúra, nedemokratické a ja neviem čo.
Ale existuje aj iné vysvetlenie. Jednoduchšie. Poľsko, Maďarsko a Slovensko zdieľajú veľmi podobné postoje k imigračnej kríze a takmer rovnakú hodnotovú hierarchiu. Tieto postoje nie sú práve kompatibilné s postojmi dnešných ľavicových elít Európy (už zámerne nepíšem liberálnych). V duchu boľševického triedneho boja, nás teda autor stigmatizuje. Hrozí tu vraj totalita. No neviem. (Napríklad nemám pocit, že na Slovensku dlhodobo nie je sloboda slova.) Čo je však obzvlášť nebezpečné, autor spochybňuje zastupiteľskú demokraciu. Ono, naozaj v nej hrozí, a nie sú na to dostatočné poistky, že sa zvrhne na totalitu. Toto tvrdil o demokracii už Platón. Navyše, zoberme si aj skutočnosť, že by sa 54 miliónov obyvateľov (Poľsko+Maďarsko+SR) rozhodlo, že chce totalitu. Tu by nepomohla ani Radbruchova formula. Čo s tým? Samozrejme fabulujem. Je to celé nezmysel. Je to boľševický blud.
Keďže neverím v princíp kolektívnej viny, nebudem teraz otrieskavať o hlavu autorovi článku v Die Zeit, aby si radšej kontroloval demokraciu vo vlastnej krajine, lebo tam sa už raz na totalitu zvrhla, a nehral sa tu na arbitra troch vlád a 54 miliónov ľudí. To je choré. Autor nám tu však ukazuje aj ďalšiu, typicky boľševickú vlastnosť. Jednoznačné posudzovanie a odsudzovanie. Toto boľševik vedel. Ani ste sa nenazdali, už ste boli nepriateľ ľudu… napríklad, aj ja som bol. Okamžite (boľševik) bol hotový s hocikým, kto sa len trochu odklonil. Či to bol Tito, Mao ce tung, Enver Hodža… Nie že by títo boli menší zločinci. Len boli trochu iní. A hneď bol oheň na streche. Skrátka, „kto nie je s nami, je proti nám“. Ako v Die Zeit.
Všimnite si napríklad, že rozoznávajú iba dve kategórie – „normálni občania“ a „pravicoví extrémisti“. Normálni sú tí, ktorí s nimi súhlasia. Pravicoví extrémisti sú tí ostatní (pričom ich vôbec netrápi, že tí „normálni“ môžu tvoriť názorovú menšinu). Mimochodom, toto som nevymyslel ja, ale už pred rokmi to tvrdil Roger Ailes z Fox News. Ja by som ale ešte doplnil kategóriu – „ľavicoví extrémisti“, alebo, keď to bude vhodné, „neoboľševici“. To je najvýstižnejšie. Takže, kategória „extrémny ľavičiar/neoboľševik“. Zaraďme sem niektoré(!) NGO, ktoré chcú redefinovať pojem „rodina“, tie ktoré prísne sledujú iba práva menšín, ale to, ako si plnia povinnosti im je jedno. Tých, ktorí tvrdia, že židovsko-helénsko-kresťanské korene civilizácie sú prekonané a zavádzajú novú protokultúru (áno, trvám na tom „proto“) na svoj obraz. Bez diskusie a najmä bez toho, aby ich niekto požiadal. Sú majstri v tom, ako vám vysvetľujú, že je možné väčšinu obmedziť na úkor menšiny(sic!). S tým, že to je v kontexte ľudských práv, resp. nejakých deklarácií. Sú majstri v posudzovaní a odsudzovaní. Napríklad – založia si nejakú tú NGO a vyhlásia súťaž. Lebo súťažou sa legitimujú. Normálny človek má totiž v podvedomí, že súťaž môže hodnotiť iba odborník. Tou súťažou môže byť napríklad homofób roka, alebo najväčší požierač mäsa nevinných prasiat, alebo najväčší nepriateľ Islamu, alebo najväčší nepriateľ elektromobilov, alebo najväčší vinník topenia ľadovcov a ja neviem čo ešte. V tomto sú majstri sveta. Samozvaní arbitri, ktorí legitimizujú sami seba. No, milí priatelia. Toto som už tiež zažil. Toto bol boľševik. Moji starí rodičia, keby žili, tak by povedali, že toto boli aj fašisti. Lenže je tu jeden rozdiel. Fašisti a komunisti to mali v prevažnej miere ako ideové presvedčenie. Naši „extrémni ľavičiari“ to do veľkej miery majú ako kšeft. Lebo napr., aj také otepľovanie je kšeft. Nie že by som neveril, že sa neotepľuje. To nie. Ale verím aj tomu, že tieto cykly tu prebiehajú už milióny rokov. Teraz robíme paniku, lebo teraz to konečne aj vieme odmerať. Teda nejakých posledných 200 rokov. Z tých niekoľko miliónov. Áno, milí priatelia. Najlepší kšeft je ohrozenie. Čohokoľvek. Tu je živná pôda niektorých NGO (všimnite si, že stále píšem „niektorých“).
Zabudli sme na jednu veľmi dôležitú vec. Zabudli sme „pochybovať o sebe“. Vyvíjali sme sa vždy, keď sme o sebe pochybovali, teda nie ako o schopných a inteligentných tvoroch, ale hovorím o schopnosti pochybovať o nezvratnej pravde našich názorov, záverov, čoho vrcholom je veta: „Viem, že nič neviem“. Teda nemám na mysli pochybnosti, ako stratu sebavedomia. Mám na mysli pochybnosť ako pokoru. Zabudli sme pochybovať, či to, čo presadzujeme „cez mŕtvoly“ je správne. Či to okrem nás chce aj niekto iný. Zabudli sme počúvať. Stále tliachame a nepočúvame. Je to výsledkom zle pochopenej asertivity, ktorá je dnes vyučovaná v kurzoch a na školách. Asi by bolo dobre, keby každý takýto kurz mal aj druhú povinnú časť – kurz pokory. Aby sme tú asertivitu správne pochopili. Inak budeme rozširovať svoje názory ako „pravdy tesané do žuly“. Zabudli sme, že v antike si dobre rozmysleli, čo do žuly vytesali. Inak mali voskové tabuľky. Toto by sme potrebovali niekedy aj my. Voskové tabuľky pre niektoré naše názory, ktoré hodláme vnútiť iným. Lebo potom nás princíp „kto nie je s nami, je proti nám“, zožerie. Naše pravdy nie sú axiómy. Naše pravdy musia vznikať v diskusii, v sebakritike a kritike. Inak je to boľševizmus. Alebo fašizmus.
Ešte vám dlhujme odpoveď na otázku v nadpise. Veľmi ľahko sa vám môže stať, že v istom okamihu sa vám zrúti doterajší svet. Potom máte dve možnosti. Odísť, alebo postaviť si ten svet znovu. Ale to už bude iný svet. Lebo zrazu zistíte, že život je príliš krehký a krátky na to, aby ste nehovorili to, čo si myslíte a ignorovali pravdu. Takže, milí priatelia, z demokracie sa stane vláda blbcov volená blbcami vtedy, keď sa necháme zblbnúť a nepočúvame zdravý rozum. Tak sa zblbnúť nenechajme.
P. S. Ten anonym pod tým citátom v úvode, to som ja.
Ján Baránek