BRATISLAVA – Trpký koniec hrdého hnutia. Inak sa volebný výsledok jednej z najdôležitejších politických strán slovenskej histórie nazvať nedá. SDKÚ-DS klesla pod vedením Pavla Freša až na dno.
“Je to veľmi zlý výsledok pre SDKÚ, je to niečo, čo sme nečakali, keď sme robili kampaň,” takto zareagoval predseda strany na exit poll, ktorý strane prisudzoval iba 0,8% hlasov. Po tom, čo priebežné výsledky žiadne zlepšenie pre demokratov neukazovali, práve naopak, preferencie klesli na hanebných 0,24%, mohol Frešo už iba zablahoželať tým úspešnejším a konštatovať, že ide o veľkú porážku.
Veľký pokles
A možno mohol použiť aj silnejšie slová. Čo iné sa dá povedať o strane, ktorá kedysi patrila medzi základné stavebné kamene vlád, pravidelne dostávala aspoň 15%, a zrazu jej vo voľbách svoj hlas dalo iba necelých 7 tisíc voličov? Pritom už pred štyrmi rokmi získala strana pod vedením Mikuláša Dzurindu 155 tisíc hlasov, čo bolo považované za debakel. Exodus sympatizantov postupne nastával v dobe, keď sa začali rúcať vratké piliere koalície SDKÚ, Most-Híd, KDH a SaS v roku 2011, čo viedlo k predčasným voľbám o rok neskôr.
Strana vznikla v roku 2000 pod názvom SDKÚ na základoch SDK (Slovenská demokratická koalícia), ktorá v parlamentných voľbách v roku 1998 žala úspech so ziskom 26%. Už v roku 2002 dokázala SDKÚ po zisku 18,35 hlasov v spojení so stranami KDH, ANO a SMK zostaviť vládu.
Počas tohto volebného obdobia strana prešla istými zmenami. Začiatkom roku 2003 z nej odišlo niekoľko členov na čele s Ivanom Šimkom a Zuzanou Martinákovou, aby následne založili novú politickú stranu Slobodné Fórum. V januári 2006 sa zišiel mimoriadny kongres, po ktorého jednohlasnom rozhodnutí sa strana spojila s Demokratickou stranou a vznikla tak Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana. Tá si vo voľbách pripísala percentuálne lepší výsledok, no po štyroch rokoch vládnutia musela odísť do opozície.
Obdobie od rokov 2006 do 2010 prinieslo aj stranícku drámu. Strana rozpustila svoje štruktúry v Bratislavskom kraji, pričom jej rady opustili napríklad Juraj Líška či Ľuboš Micheľ. Za zmienku stojí aj prehratý súboj o prezidentské kreslo, o ktoré bojovala Iveta Radičová s Ivanom Gašparovičom v roku 2009. Prešlo pár mesiacov, prišiel február 2010 a strana dostala tvrdú ranu. Robert Fico obvinil Mikuláša Dzurindu z netransparentného financovania strany, ten sa preto vzdal kandidatúry do NR SR.
Voľby vyhral Smer-SD, no vládu vytvoriť nedokázal a tak sa tejto úlohy nakoniec chopila SDKÚ-DS (15,42% hlasov) ako líder pravice. Koalícia v zložení SDKÚ-DS, Most-Híd, KDH a SaS pod vedením Ivety Radičovej, ktorú Robert Fico posmešne nazval “zlepencom”, však vydržala iba krátko. V novembri 2011 poslanci strany SaS spôsobili neschválenie rozšírenia dočasného eurovalu, pričom kabinetu tak kvôli spojeniu hlasovaní nevyslovili dôveru.
Najväčšia katastrofa strany započala po neúspešných predčasných parlamentných voľbách, ktoré sa konali v marci 2012 po fiasku s eurovalom. SDKÚ-DS získala aj kvôli uniknutej kauze Gorila len o čosi viac ako 6 percent hlasov voličov, čo stačilo iba na 5. miesto a účasť v opozícii. V máji bol navyše za šéfa strany zvolený Pavol Frešo, ktorý v súboji zdolal Luciu Žitňanskú. Nasledovali ďalšie rozkoly a zo strany odchádzali významní členovia, ako boli napríklad Miroslav Beblavý, Ľudovít Kaník či už spomínaná Lucia Žitňanská.
Strane zostal v parlamente na konci volebného obdobia už len jeden zástupca, ktorým bol Frešo. Ako kapitánovi sa mu nakoniec nepodarilo s loďou nazvanou SDKÚ-DS doplávať úspešne do prístavu. Práve naopak. Ani červené tenisky a zelená športová bunda nezabránili, aby s ňou klesol na dno.
Zdroj: glob.sk, SITA, Foto: SITA